Prológ
Helena práve prišla po únavnom piatku naspäť domov. Len čo za sebou zavrela vchodové dvere, zvalila sa na posteľ a zavrela oči. Ako len neznášam školu! – sťažovala sa a nebyť zvoniaceho mobilu, do večera by nevstala z postele.
„Ahoj, zlato. Ja som si zabudol kľúče a domov som chcel prísť až neskoro večer, nešla by si dolu a nedala mi ich?“ ozval sa z telefónu hlas jej brata.
„Kde ich máš?“ spýtala sa vyčerpane a plánovala domov pozvať nejakých spolužiakov. No čo, rodičia sú preč. On si užíva, prečo by som nemohla aj ja?- pomyslela si.
„Ehm,“ odpovedal neurčite.
„Mám ich pohľadať, chápem.“
„Si zlatá. Tak za desať minút,“ povedal a zložil jej to.
Len si povzdychla a začala hľadať kľúče svojho úžasne zodpovedného brata. Našťastie Helene netrvalo veľmi dlho prehádzať jeho skriňu a nájsť jeho kľúče v šuplíku na slipy! Bola z toho mierne znechutená, ale čo sa dalo robiť?
Vzala si aj svoje kľúče a zamierila k výťahom. Aká to výhoda bývať na trinástom poschodí – pomyslela si sarkasticky a rozbehla sa dolu po schodoch.
Ďalší tréning, koľko ich ešte tento týždeň budem mať? – frflala zase, no pokračovala by aj ďalej, keby jej niekto neskrížil cestu. Helena stratila rovnováhu a dopadla priamo na neznámeho, alebo neznámu? Nie, bola si istá, že je to muž, jej ruka totižto skončila v rozkroku úplne cudzej osoby.
Sakra! Ak je to nejaký vysušený dedko, tak ma asi klepne! Teda, na čo to myslím, do babkinej polievky! A že tá býva nechutne presolená... – sťažovala sa, opäť raz, a snažila sa postaviť.
Len čo sa jej podarilo sa aspoň posadiť vedľa neznámeho, vydýchla si. Žiadny nepríjemný a zvráskavený ´starý pán´ ale prekrásny chalan asi o rok či dva starší.
„Ty si mi padla do náručia priamo z neba,“ zasmial sa jej a oboch ich postavil.
„Ty si bol v predchádzajúcom živote žinenka. Tak príjemný dopad som ešte nemala,“ vrátila mu posmievanie.
„Ale, ale. Taká tvárička a taký vrtký jazyk,“ pristúpil bližšie k Helene tak, že musela vzhliadať.
„Žeby sa to tomuto obrovi nepáčilo?“
Pousmial sa a natlačil ju na stenu.
„Prepáč, ale ja už niečo mám – niečo dôležitejšie, ako tu byť s tebou,“ odbila ho otvorene a snažila sa oslobodiť z jeho objatia.
„Každá uteká do môjho náručia a nie z neho,“ odvetil tónom, z ktorého jej bolo jasné, že košom ešte nedostal.
„Všetko je raz po prvý krát,“ prešmykla sa okolo neho a utekala za svojím bratom. Ako predpokladala, už stál pri aute a netrpezlivo si klepkal nohou. Jeho kamarát, ktorého typovala, že len pred nedávnom dostal vodičák, nebezpečne túroval motor.
„Vaše kľúčiky, môj drahý braček,“ zaštebotala jemným hlasom a hrala sa na neviniatko.
„Čo si stvárala?“ neoklamala ho Helena.
„Zrazila som sa so susedom,“ zamrmlala zahanbene.
„A prečo nejdeš s nami aj ty,“ spýtal sa majiteľ toho nablýskaného auta, mimochodom, celkom pekného žltého Porsche.
„Lebo ma nikto nepozval,“ odvetila potichu a smutne na neho zagánila.
„Ty si vôl, som ti vravel, aby si vzal každého koho poznáš!“
Mark si len povzdychol a pozrel sa na svoju sestru.
„Ako dlho ti bude trvať príprava?“
„Sekundu, čakajte ma!“ vypískla nadšene a bežala sa prezliecť. Zvyšok dňa si perfektne užila. Robila dve veci, ktoré zbožňovala, vlastne aj tri. Tancovala, zoznamovala sa a kecala sa až kým ju nebolela sánka.
Na druhý deň sa zobudila úplne zmorená. Ležala v obývačka na sedačke a o kúsok ďalej ležal jej brat. Do izby to bolo pre nich ďaleko.
„Helenka Trójska, ak si hore a pôjdeš mi kúpiť žuvačky, tak ti dám päť eur,“ snažil sa ju podplatiť. No jasne, ten toho vypil! A že ja si mám dávať na seba pozor. Trúfla som si na tri poháriky a som v poriadku. On je ten, kto potrebuje dozor a tiež pomoc. A to nielen teraz. Ja mu dám – premýšľala Helena, úplne triezva s jasnou hlavou, úplne ľahkou, akoby včera nebola na nijakej diskotéke.
„Nie, a nenúť ma, inak ti nebude pomáhať zbavovať sa tvojich harpyí.“
„Ja ťa nenútim, prekrásna sestrička, len ťa žiadam. Veľmi pekne ťa prosím, vážne mi je zle, potrebujem sa dať dokopy,“ hovoril prehnane milým hlasom.
„To lichotenie si nechaj, veď už idem...“
Rýchlo sa prezliekla, upravila, vzala si peňaženku a potom vyletela z bytu ako neriadená strela. Postavila sa k výťahu a čo sa nestane? On príde! No to je od neho vážne veľmi pekné – pomyslí si Helena.
Rýchlo teda nastúpi a stlačí tlačidlo Prízemie. Výťah sa pustí dole a nečakane skoro aj zastaví.
Šikovný výťah – napadne ju a viac sa nad tým nepozastavuje. Prudko otvorí dvere a zrazu počuje hlasný zvuk nárazu. Buch! Poľakane nadskočí a za dverami kontrolu pôvodcu tohto zvuku. Bol to sused zo včerajšieho večera. Držal sa za nos a bol predklonený.
No čo už, možno nebude taký namyslený – napadne ju, no aj tak sa snaží presvedčiť, či je v poriadku.
„Ale, ale, kto sa to o mňa strachuje?“ spýta sa a prestane predstierať bolesti. To Helenu nahnevá a celou silou ho kopne kolenom do rozkroku. Jej známi to nečaká a tak sa nestihne zakryť. Rukami si zakryje svoj rozkrok, až keď už je neskoro.
„Kto už bolesti nemusí predstierať?“ spýta sa ho a pokračuje dole pešo.
Už bola takmer dole, keď ju niekto chytí za ruku a natlačí na stenu.
„Ale nie, kto že sa to pozviechal?“ pýta sa ho provokatívne.
„To by si si mohla aj odpustiť. Som sa chcel nejako zoznámiť,“ odpovedal a tvár sa mu zachmúrila.
„Mal si to spraviť priamo. A teraz nemám čas, prepáč,“ odbila ho opäť.
„Zase mi dávaš košom? To sa mi ešte nestalo,“ povedal mierne zamyslene a mrzuto.
Helena po niekoľkých desiatkach minúť uznala, že sa odbiť nedá a tak mu povedala, že ide na nákup a dovolila mu ísť s ňou. Po chvíli si uvedomila, že nie je taký zlý, ako sa na prvý pohľad zdal. Vďaka nemu sa jej nákup nezdal až taký nudný. Aspoň niečo pozitívne. Spoločne sa potom vydali aj domov a on jej galantne odniesol tašku. Odprevadil ju až k dverám do jej bytu, kde sa rozlúčili.
„Ehm, zabudla som tvoje meno,“ vyhŕkla tesne pred tým, než jeho hlava zmizla o poschodie nižšie.
„Robert,“ zasmial sa a poslal jej vzdušnú pusu. Len sa zaškľabila a zaliezla do svojho bytu.
Nasledujúci týždeň prebiehal v rovnakom monotónnom duchu. Nebolo to nič zložité. Škola, domov, učiť sa, tréning a potom prechádzka s Robertom.
Dnes je konečne sobota, takže jej odpadli tréningy. Učila sa už v piatok, takže to netreba.
Čo z toho vyplýva? Mám celé popoludnie voľno a môžem ísť za tým namysleným blonďákom!
Len čo vyšla z bytu, uvidela ho, ako kráča smerom k mojim dverám.
„Čo keby si dnes išla ku mne?“ spýtal sa nevinne. Helena mu na to neskočila, ale privolila. Nakoniec to nebolo také nepríjemné, ako sa obávala. Dobre sa bavili, nikdy im reč nestála, až nakoniec sa dostali k jej bratovi a ani nevedela ako, ale dostali sa k otázke, ktorú zodpovedať nechcela.
„Ja. Občas pomáham svojmu bratovi zbaviť sa priateľky. Mark niekedy nevie povedať nie a tak mu ... to uľahčím.“
„Ako?“
„Teba do toho nič!“
„Nebuď taká a povedz mi to!“ prikázal a priblížil sa k nej.
„Veď čo, tak dobre. Hrám sa na jeho priateľku pred tou jeho skutočnou, tá ho nazve neverným a rozíde sa s ním.“
„A ako ich presvedčíte?“ spýtal sa so záujmom.
„No, zväčša len takto sedíme...“začala a posadila sa na neho obkročmo. „Obvikle to stačí, ale niekedy sa musíme aj pobozkať. Musím sa ti priznať, som veľmi rada, že sme nevlastní súrodenci, inak by som sa cítila vážne dosť zle.“
„Ako myslíš nevlastní?“
„Jeho otec nie je môj. Tesne po tom, ako sa Mark narodil, tak sa jeho rodičia rozišli. Matka si našla iného, s ním je doteraz, a oni mali spolu mňa. Ehm, neviem to veľmi vysvetliť, snáď chápeš,“ usmiala sa Helena a chcela z neho zliezť.
„Keď už provokuješ,“ povedal a pobozkal ju. Helena to vôbec nečakala, ale nebránila sa mu. Bol to jej prvý bozk a páčilo sa jej to. A hoci si to hneď nepriznala, zaľúbila sa do neho.
„Kde si bola tak dlho?“ pýtal sa jej brat, keď konečne zaklopala na vchodové dvere.
„Zdržala som sa u Roberta,“ povedala nevinne.
Podozrievavo prižmúril oči, ale viac to nerozoberal. Pustil ju dnu, ale podľa jeho výrazu uhádla, že niečo chystá.
Helena sa zobudila do posledného víkendového dňa. S Robertom sa dohodla, že príde hneď, ako sa zobudí. On bol to ranné vtáča a Helena zase spachtoš. Len čo sa poobliekala a najedla, zamierila o dve poschodia nižšie. Zaklopala na známe dvere a keď nikto neotváral, skúsila ich otvoriť. Nebolo zamknuté. Opatrne ich otvorila a vo vedľajšej miestnosti uvidela jej brata a Roberta, ako sa o niečom rozprávajú. Nepočula a tak išla bližšie, stále si ju nevšimli.
„O čo ti ide?“ počula Markov hlas.
„Ale no tak, nemôžeš ju chrániť večne! Ukážem jej, čo ešte nezažila, ak bude chcieť, samozrejme.“
„A potom?“
„Čo by malo byť potom? Už nič, čo by malo byť?“
„Len preto s ňou tráviš čas? Pre zábavu?“
„Je pekná a ešte som s ňou nespal a to sa poznáme už dosť dlho. To je nezvyčajné. Pre čo iné by som s ňou mal byť?“ spýtal sa a hodil nechápavý výraz. Helene sa zatajil dych.
„Možno preto, že je inteligentná a milá,“ obhajoval ju Mark. Ako ho ona vtedy mala rada.
„Ale no tak, to nie je dôležité. Ale povedz, zaúčal si ju dobre?“ spýtal sa s nechutným podtónom. Helena vybehla z jeho bytu a zamierila do svojho. Zavrela sa vo svojej izbe a až potom si uvedomila, že jej po tvári stekajú slzy. Jeho slová ju ranili a ona si uvedomila, že sa pohybuje vo veľmi zlej spoločnosti.
Práve v tejto chvíli sa zmenila. Zmenili ju jeho slová, prehodnotila svoj postoj a hodnoty. Ako mohla byť hrdá na svoju krásu? Je to minulosť, už nebude tá, ktorou bola doteraz!