Prológ - Návrat do minulosti
Zahľadel som sa na tanečný parket a potom som si všimol, že sa tým smerom pozerá aj Amanda.
„Chceš si zatancovať?“
„Tanec mi veľmi nejde a ... ja vlastne... dobre sa mi sedí,“ koktala rozpačito, no zároveň bola šťastná. Alebo sa mi to len zdalo?
Nenútil som ju teda a ďalej som pozoroval tanečné páry. Pieseň prerušil hlas nášho riaditeľa, ktorý zahájil ´povinnú tancovačku´ a zároveň oficiálne zahájil tento vianočný ples. Bolo neuveriteľné, že to nestačil ani len dopovedať a už stál pri Am Fridrich a snažil sa ju presvedčiť, že nemusíme tancovať len so svojimi partnermi, s ktorými sme prišli.
Fridricha som nemohol vystáť a celý čas, čo sa s Amandou rozprával som ho prepaľoval zlostným pohľadom.
„Vlastne, práve som to sľúbila Matovi,“ neisto sa na mňa otočila a ja som nenápadne prikývol na jej nevyslovenú otázku. Predsa som sa jej už predtým pýtal, či nechce ísť tancovať. Ja a upustiť od takejto požiadavky? Nemožné.
„Teraz, alebo chceš ešte sedieť?“ ignoroval som Fridricha aj všetkých ostatných a sústredil som sa len na ňu.
„No, je to povinné, tak teraz?“ spýtala sa ma. Bolo načase urobiť nejaký krok vpred. Príliš dlho som to odkladal.
Len som kývol, postavil sa a zdvorilo som jej ponúkol ruku. Chytila sa jej a ja som nás zaviedol na parket, ale na menej viditeľnú stranu. Chcel som trochu súkromia, ale kde by sa vzalo v tejto preplnenej miestnosti? Aspoň niečo.
„Môže byť?“ chcel som sa uistiť, či je s mojim výberom spokojná. Súhlasila; zlepšoval som sa. Už som sa v nej začínal vyznať.
Zazneli prvé tóny novej piesne a my sme sa chytili a začali tancovať. Nikdy som tanec nemal veľmi rád, ale bol veľmi zdvorilou výhovorkou pre to, aby som sa jej mohol dotýkať.
Cítil som, ako sa Amanda sústredí na každý svoj pohyb. Zdala sa byť nervózna. Vedel som, že netancuje dlho, vlastne, moja mama ju to učila ledva dva týždne, ale aj tak jej to išlo veľmi dobre. Chcel som ju povzbudiť a tak som jej riekol pochvalu.
„Ide ti to veľmi dobre,“ sklonil som sa k nej a zašeptal jej tie slová do ucha. Neklamal som, stačilo by, aby sa uvoľnila, a bolo by to dokonalé.
„Tebe to ide lepšie,“ povedala a znelo to vyčítavo.
„Možno tancujem dlhšie,“ Čo na tom záleží, kto je lepší? Práve mi zariadila najlepší večer môjho života.
Po niekoľkých pesničkách pustili aj jednu pomalú, vraj na vydýchanie.
Objal som ju okolo pása, pritiahol si ju k sebe a čakal na jej reakciu. Omotala mi ruky okolo krku a začali sme tancovať na pokojnú melódiu. Bolo by to perfektné, keby sa uvoľnila a užívala si tanec. Ona sa však stále sústredila na kroky.
„Uvoľni sa, kludne sa o mňa opri, zavri si oči a počúvaj hudbu. A hlavne mi dôveruj, budem ťa viesť.“
Snažil som sa jej to uľahčiť a bol som skutočne prekvapený, keď si váhavo zložila hlavu na moju hruď. Siahala mi tesne pod bradu, možno preto som mal takú silnú potrebu chrániť ju. Bola dobrá, drobná a zraniteľná.
Ešte viac som si ju pritiahol k sebe a cítil som, ako sa trochu uvoľnila a nakoniec aj zavrela oči. Pohyboval som sa do rytmu a ona sa mnou pokojne nechala viesť. Vedomie, že jediný človek, ktorého ste kedy dokázali mať skutočne rád viac ako sám seba, vám verí, bolo nádherné.
Sklonil som hlavu a jemne ju pobozkal do vlasov. Cítila to a nebolo jej to nepríjemné, skôr naopak. Moje domnienky boli potvrdené: Aj ona ma má rada.
Pieseň sa skončila príliš rýchlo, no bol som rád, že sa ani ona nechcela odo mňa odtiahnuť.
Pohľad jej hneď padol na náš stôl, ku ktorému bola doteraz otočená chrbtom. Rodičia nás celý čas pozorovali a tvárili sa nanajvýš šťastne. Avšak to najťažšie ešte len príde. Budem jej musieť povedať, ako to cítim, ale asi by bolo rozumnejšie počkať. Nie preto, aby som si bol istý jej citmi, ale preto, že by sme sa mali trochu spoznať.
"Chceš si ísť sadnúť?" spýtal som sa jej.
"Pozerali sa, však?" zaujímala sa a nedbala na moju otázku.
"Vadí ti to?" vyslovil som svoje obavy. Vadilo jej, že ju videli v tak tesnom objatí so mnou?
"Rada by som si na chvíľu sadla." Zodpovedala moju prvú otázku. Tak aj ja zodpoviem tú jej.
"Áno. Odkedy sme začali tancovať analyzujú každý náš pohyb."
"Nemám rada, keď sa na mňa niekto tak skúmavo pozerá." Vysvetlila mi a mne odľahlo. Vadilo jej, že sa na ňu niekto pozerá a nie, že ju vidia so mnou.
Opäť som chcel, aby sa ma chytila a ona ma ani tento krát neodmietla. Bol som radosťou bez seba.