Midnight sun, 4. Kapitola - Vízie
Vrátil som sa späť do školy. Bola to správna vec, musel som sa správať čo najnenápadnejšie.
Počas dňa sa väčšina študentov vrátila tiež. Len Tyler, Bella a ešte niekoľko z nich - ktorí využívali nehodu, aby sem ísť nemuseli - ostali v nemocnici.
Urobiť správnu vec by pre mňa nemalo byť také ťažké. No po tom všetkom som len zatínal zubami proti túžbe vyhnúť sa škole - a ísť nájsť dievča.
Ako keby som bol prenasledovateľom. Posadnutým prenasledovateľom. Posadnutým, upírskym prenasledovateľom.
Škola dnes bola - nepochopiteľne - ešte viac nudná ako pred týždňom. Ako kóma. Ako keby farba vymizla zo všetkých stien, stromov, oblohy, z tvárí okolo mňa... Zízal som na pukliny v stene.
Bola tu ešte jedna správna vec, ktorú by som mal urobiť... ale nerobil som. Samozrejme, zároveň to nebola správna vec. Záleží na uhle pohľadu.
S pohľadu Cullenovcov - nie len ako upírov, ale Cullenovcov, niekoho, kto patrí do rodiny, také výnimočne v dnešnom svete - správna vec by vyzerala asi takto:
"Som prekvapený, že ťa vidím v triede, Edward. Počul som, že si bol zapletený do tej strašnej nehody dnes ráno."
"Áno, bol som, pán Banner, no mal som šťastie." Priateľský úsmev. "Ani som sa neporanil... Škoda, že to isté nemôžem povedať o Belle a Tylerovi."
"Ako sa majú?"
"Myslím že Tyler je v poriadku... má len nejaké povrchové rezné rany od predného skla. No nie som si istý Bellou." Zamračený, ustarostený výraz. "Asi má otras mozgu. Na chvíľu bola dosť mimo - videla čudné veci. Doktori sa obávali..."
A takto by to malo pokračovať. Dlhoval som to mojej rodine.
"Som prekvapený, že ťa vidím v triede, Edward. Počul som, že si bol zapletený do tej strašnej nehody dnes ráno."
"Nezranil som sa." Žiaden úsmev.
Pán Banner nedočkavo prešľapoval z nohy na nohu.
"Vieš niečo o Belle Swanovej a Tylerovi Crowleyovi? Počul som, že mali nejaké odreniny..."
Pokrčil som plecami. "Dokopy nič."
Pán Banner si odkašľal. "Ach, jasné..." môj studený pohľad ho mierne znervózňoval.
Rýchlo sa vrátil späť ku katedre a začal s vyučovaním.
Toto nebolo správne. Pokiaľ sa na to nepozeráte z iného, a dosť neznámeho, uhla pohľadu.
Ja len že... bolo by to také negalantné očierňovať ju za jej chrbtom, najmä keď mi dokázala že je viac dôveryhodná, ako sa mi kedy mohlo snívať. Nepovedala nič, čo by ma prezradilo, aj keď na to mala dobrý dôvod. Zradil by som ju, keď vlastne neurobila nič, okrem toho, že neprezradila moje tajomstvo?
Taký istý rozhovor som mal aj so slečnou Goffovou - no v španielčine - pričom Emmett na mňa neprestajne zízal.
Dúfam, že máš na to, čo sa stalo dnes, dobré vysvetlenie. Rosalie je na vojnovej nohe.
Pregúlil som očami bez toho, aby som sa naňho pozrel.
Práve mi napadlo perfektné vysvetlenie. Predpokladajme, že by som nezastavil rútiace sa auto... striasol som sa tejto myšlienky. No ak by ju bolo zasiahlo, ak by začala krvácať, vôňa čerstvej krvi vo vzduchu...
Zachvel som sa nielen od strachu. Jedna časť zo mňa sa chvela od túžby. Nie, nebol by som schopný sledovať ako krváca bez toho, aby som nás všetkých neodhalil, no tým strašnejším spôsobom.
Toto ospravedlnenie znelo perfektne... no nepoužijem ho. Bolo to príliš potupné.
A nepomyslel som na to už dosť dlho.
Dávaj si pozor na Jaspera, pokračoval Emmett nehľadiac na moje zasnívanie. Nie je nahnevaný... no je viac odhodlaný.
Vedel som, na čo myslí a na chvíľu sa so mnou miestnosť pohla. Hnev ma tak pohltil, že mi červenou hmlou zastrel pohľad. Myslel som, že sa ním zadusím.
KRISTE, EDWARD! DAJ SA DOKOPY! Zakričal na mňa v myšlienkach Emmett. Položil mi ruku na plece a zadržal ma na stoličke ešte predtým, než som stihol ujsť. Len málokedy využíval celú svoju silu, pretože to len málokedy bolo potrebné, keďže bol silnejší ako každý upír, s ktorým sme sa kedy stretli, no teraz ju musel použiť. Schmatol ma za ruku, nesnažil sa na mňa tlačiť. Ak by to urobil, stolička podo mnou by sa bola prelomila.
KĽUD! Rozkázal mi.
Snažil som sa upokojiť, no bolo to ťažké. Spaľoval ma hnev.
Jasper neurobí nič, pokiaľ sa neporozprávame. Len mi tak napadlo, že by si mal vedieť smer, ktorým sa jeho myšlienky uberajú.
Sústredil som sa na uvoľnenie a cítil som, ako Emmettova ruka povolila.
Pokús sa nepútať na seba ešte viac pohľadov. Už si aj tak v dosť veľkých problémoch.
Zhlboka som sa nadýchol a Emmett ma v tom momente pustil.
Pozrel som sa po miestnosti, no naša konfrontácia bola taká krátka a tichá, že si ju uvedomilo len pár ľudí sediacich za Emmettom. Nikto nevedel, čo si o tom myslieť a tak to nechali tak. Cullenovci sú čudáci - každý to už vedel.
Bože, chlapec, ty si pohroma, dodal Emmett so súcitom v hlase.
"Vieš, čo mi môžeš..." zahundral som si popod nos a Emmett sa potichu zachichotal.
Emmett nebol nahnevaný, pravdepodobne by som mal byť vďačný jeho veselú povahu. No videl som, že ho trápia Jasperove zámery, že Jasper zvažoval aké by to bolo, keby sa to bolo zvrtlo ináč.
Hnev vo mne vrel, veľmi ťažko sa mi ho držalo pod kontrolou. Áno, Emmett bol silnejší ako ja, no ešte ma ani raz neprekonal v našich súkromných wrestlingových zápasoch. Sťažoval sa, že podvádzam, no počutie myšlienok bolo mojou súčasťou tak, ako jeho nevýslovná sila. Aj tak sme pravidelne skúšali zápasiť.
Zápasiť? Tam to smerovalo? Budem musieť bojovať s mojou rodinou za dievča, ktoré sotva poznám?
Chvíľu som nad tým premýšľal, premýšľal som o jej krehkom tele v mojom náručí v porovnaní s Jasperom, Rose a Emmettom - nadprirodzene silnými a rýchlymi, strojmi na zabíjanie...
Áno, budem za ňu bojovať. Aj proti mojej rodine. Zachvel som sa.
No nebolo fér, že by som ju mal nechať nechránenú, keď som bol jediný, kto ju uvrhol do nebezpečenstva.
Sám som proti nim trom nemohol vyhrať a rozmýšľal som, kto by sa mohol ku mne pripojiť.
Carlisle určite. Nebude bojovať proti nikomu, no určite bude proti Rosinym a Jasperovým plánom. To by malo byť všetko, čo potrebujem. Uvidím...
Esme, naisto. Ani ona nebude proti mne, neznáša, keď má nesúhlasiť s Carlisleom, no bude za každý nápad, ktorý by držal jej rodinu pokope. Jej prvou prioritou nebude správnosť konania, ale ja. Ak bol Carlisle dušou rodiny, tak Esme bola srdcom. Stala sa vodcom, ktorý si zaslúžil, aby sme ho nasledovali; a toto nasledovanie premenila na lásku. Mali sme radi jeden druhého - aj napriek zlosti, ktorú som cítil voči Jasperovi a Rose, aj napriek plánu bojovať proti nim za dievča, vedela, že ich mám rád.
Alice... tak to netuším. Bude záležať na tom, čo uvidí vo vízii. Najskôr asi bude na strane víťaza.
Takže to budem musieť spraviť bez pomoci. Sám som nebol dosť dobrý súper, no nemohol som nechať, aby sa jej niečo stalo a to len kvôli mne. Budem asi musieť konať takticky.
Môj hnev trošku stlmil náhly čierny humor. Vedel som si predstaviť, ako by Bella zareagovala, keby som ju uniesol. Samozrejme, len som hádal - no ako ináč by mala zareagovať okrem toho, že by vrieskala od strachu?
Nebol som si istý, ako to spraviť - uniesť ju. Nemohol by som pri nej ostať veľmi dlho. Najskôr by som ju asi vrátil späť k jej mame. Hoci stačilo aj toľko málo, aby bola v nebezpečenstve.
A takisto aj ja, náhle som si uvedomil. Keby som ju zabil nešťastnou náhodou... Nebol som si celkom istý, akú veľkú bolesť by mi to spôsobilo, no viem že by bola veľmi intenzívna.
Čas utekal veľmi rýchlo, kým som zvažoval všetky komplikácie, ktoré ma čakali: hádka doma, konflikt s rodinou, diaľky, do ktorých budem nakoniec prinútený odísť...
No teda, už som sa nemohol sťažovať, že život mimo tejto školy bol monotónny. Všetko zmenila.
Keď zazvonilo, Emmett a ja sme sa v tichosti pobrali do auta. Bál sa o mňa a bál sa aj o Rosalie. Vedel, na čiej strane bude, ak si bude musieť vybrať a to ho trápilo.
Ostatní na nás tiež potichu čakali. Boli sme veľmi tichá skupinka. Počul som len kričanie.
Idiot! Šialenec! Blbec! Somár! Sebecký, bezohľadný hlupák! Rosalie v myšlienkach neustále prúdil tok narážok. Ťažko som sa sústreďoval aj na ostatných, no snažil som sa ju ignorovať tak, ako sa to len dalo.
Emmett mal pravdu, čo sa týka Jaspera. Bol si istý svojim zámerom.
Alice bola ustarostená, bála sa o Jaspera, a neustále prebiehavala cez obrazy z budúcnosti. Nezáležalo na tom, z akého smeru sa Jasper k Belle priblížil, Alice ma vždy videla ako pred ňou stojím a chránim ju. Zaujímavé... Ani Rosalie ani Emmett tam s ním neboli. Takže Jasper to plánoval urobiť sám. Takto sa sily vyrovnávajú.
Jasper bol z nás ten najlepší, alebo aspoň ten najskúsenejší bitkár. Moja jediná výhoda bola tá, že som dopredu vedel, aký pohyb urobí.
Nikdy som sa s Emmettom ani Jasperom ešte nebil takto vážne. Vždy to bolo len také bláznenie. Cítil som sa strašne, keď som si pomyslel, že by som mal naozaj ublížil Jasperovi...
Nie, to nie. Len ho zablokujem. To je všetko.
Sústredil som sa na Alice, ktorá si vybavovala všetky možné spôsoby napadnutia.
Vtedy sa jej vízia zmenila, viac a viac sa odďaľova od Bellinho domu. Snažil som sa ho zastaviť už oveľa skôr...
Prestaň, Edward! Takto sa to nemôže stať. Nedovolím to.
Neodpovedal som jej, len som ju stále sledoval.
Zahľadela sa do ďalekej budúcnosti, tak zahalenej a plnej neistých možností. Všetko bolo nejasné.
Celú cestu domov sa váha ticha nezmenšila. Zaparkoval som vo veľkej garáži za domom; Carlislov Mercedes tam už bol, hneď vedľa Emmettovho džípu, Rosalinej M3 a môjho Vanquisha. Bol som rád, že Carlisle je už doma - ticho konečne skončí a okrem toho, chcel som, aby bol tu, keď sa to stane.
Šli sme hneď do jedálne.
Izba sa, samozrejme, nikdy nepoužívala pre svoj pôvodný účel. Avšak bol v nej dlhý, mahagónový stôl obkolesený stoličkami - úzkostlivo sme sa starali, aby mali všetky rekvizity svoje miesto. Carlisle to rád používal ako konferenčnú miestnosť. V skupine takých silných a rôznorodých pováh bolo občas potrebné prediskutovať veci v pokoji.
Mal som pocit, že dnes to veľmi nepomôže.
Carlisle si sadol na svoje zvyčajné miesto, na východnú stranu izby. Esme sedela hneď vedľa neho - ruky si obaja držali spojené na stole.
Esmine oči ma pozorovali so znepokojením.
Ostaň. To bola jej jediná myšlienka.
Želal som si, aby som sa mohol usmiať na ženu, ktorá mi bola ako skutočná matka, no nebol som si ňou istý.
Sadol som si vedľa Carlisla z druhej strany. Esme sa okolo neho načiahla, aby mi položila ruku na plece. Nemala ani poňatia, čo sa práve bude diať; len sa o mňa bála.
No Carlisle to vedel. Jeho pery boli pevne zovreté a čelo zvraštené. Jeho výraz vyzeral príliš staro na jeho mladej tvári.
Keď sa každý posadil, videl som, kto drží s kým.
Rosalie si sadla presne oproti Carlisleovi, na druhej strane dlhého stola. Uprene sa na mňa dívala a ani nemihla okom.
Emmett si sadol vedľa nej s ironicky zvraštenou tvárou aj myšlienkami.
Jasper zaváhal a potom sa oprel o stenu hneď za Rosalie. Rozhodol sa napriek tomu, ako táto diskusia skončí. Zaťal som zuby.
Alice bola posledná na rade, no očami bola sústredená kdesi do diaľky - do budúcnosti, stále veľmi neurčitej, aby bola využiteľná. Bez premýšľania si sadla ku Esme. Pretrela si čelo, ako keby ju bolela hlava. Jasperom trhlo a zvažoval, že sa k nej pridá, no ostal na mieste.
Zhlboka som sa nadýchol. Ja som to začal - ja by som mal prehovoriť prvý.
"Je mi to ľúto," povedal som, zahľadiac sa najprv na Rose, potom na Jaspera a tak na Emmetta. "Nechcel som žiadneho z vás vystaviť riziku. Konal som bezmyšlienkovite a budem brať plnú zodpovednosť za môj neuvážený čin."
Rosalie na mňa zlovestne zazrela. "Čo myslíš tým 'brať plnú zodpovednosť'? Chceš to napraviť?"
"Nie takým spôsobom, na ktorý myslíš," povedal som, snažiac sa znieť ticho a vyrovnane. "Som rozhodnutý odísť, ak sa tým veci urovnajú." Ak by som veril, že bude v poriadku, ak by som veril, že sa jej nikto z vás nedotkne, doplnil som si sám pre seba.
"Nie," zašepkala Esme. "Nie, Edward."
Potľapkal som jej po ruke. "Bude to len na pár rokov."
"Esme má pravdu," povedal Emmett. "Teraz nemôžeš ísť nikam. To by bol presný opak slova 'nápomocný'. Viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme vedieť, čo si ľudia myslia."
"Alice všetko vážnejšie zachytí," nesúhlasil som.
Carlisle potriasol hlavou. "Myslím, že Emmett má pravdu, Edward. Je pravdepodobné, že sa rozhovorí, ak odídeš. Buď odídu všetci, alebo nikto."
"Ona nič nepovie," rýchlo som povedal. Rose bola na pokraji výbuchu a chcel som, aby to vedeli.
"Nepoznáš jej myseľ," pripomenul mi Carlisle.
"Toľko viem. Alice, podpor ma."
Alice na mňa vyčerpane zazrela. "Nedokážem vidieť, čo sa stane, ak to len tak odignorujeme." Vrhla letmý pohľad na Rose a Jaspera.
Nie, takúto budúcnosť nemohla vidieť - nie keď sa Rosalie a Jasper rozhodli nenechať to len tak.
Rosalina dlaň plesla po stole s hlasným zahučaním. "Nemôžme dovoliť človeku, aby niečo prezradil. Carlisle, ty to musíš vidieť. Ak by sme sa aj rozhodli, že všetci odídeme, nie je veľmi bezpečné zanechať za sebou historky. Žijeme rozdielne od zvyšku nášho druhu - vieš, že sú tu aj takí, ktorí nájdu hocičo, aby nám to mohli vyčítať. Musíme byť viac opatrný než ktokoľvek iný!"
"Predtým sme za sebou zanechali klebety," pripomenul som jej.
"No len klebety a podozrenia, Edward. Nie očitého svedka a dôkazy!"
"Dôkazy!" vysmieval som sa jej.
No Jasper prikyvoval s tvrdým výrazom v očiach.
"Rose--" Carlisle začal.
"Nechaj ma dokončiť, Carlisle. Nemusíme sa ani veľmi namáhať. Dievča si dnes udrelo hlavu. Tak možno sa toto poranenie ukáže ako vážnejšie, ako to vyzeralo." Rosalie pokrčila plecami. "Každý smrteľník ide spať s vedomím, že sa už nikdy neprebudí. Ostatní budú od nás očakávať, že za sebou upraceme. Technicky by to mala byť Edwardova práca, no toto je evidentne mimo jeho síl. Ty vieš, že ja mám dosť kontroly. Nenechám za sebou žiadne dôkazy."
"Áno, Rosalie, všetci dobre vieme, aká si spoľahlivá vrahyňa," zavrčal som.
Rozzúrene na mňa zasyčala.
"Edward, prosím ťa," povedal Carlisle. Potom sa otočil k Rosalie. "Rosalie, v Rochesteri som prižmúril oko, pretože som cítil, že ti dlhujem spravodlivosť. Ten muž, ktorého si zabila, s tebou zaobchádzal strašne. No toto nie je tá istá situácia. Swanova dcéra je nevinná."
"Nie je to osobné, Carlisle," povedala Rosalie cez zuby. "Ja chcem len všetkých ochrániť."
Nastalo krátke ticho, kedy Carlisle premýšľal nad jeho odpoveďou. Keď prikývol, Rosaline oči sa rozžiarili. Myslel som si, že ho pozná lepšie. Aj keby som nevedel čítať jeho myšlienky, mohol som predvídať jeho ďalšie slová. Carlisle nikdy nerobil kompromisy.
"Viem, že to myslíš dobre, Rosalie ale... Chcel by som, aby naša rodina bola hodná ochraňovania. Občasná... nehoda alebo chyba je poľutovaniahodná časť toho, čo sme." To bol Carlisle, vždy do množného čísla rátal aj seba, hoci ešte nikdy chybu neurobil. "Zavraždiť nevinné dieťa je úplne iná vec. Verím že riziko, ktoré predstavuje, napriek tomu či prehovorí alebo nie, je nič oproti tomu najväčšiemu riziku. Ak by sme urobili výnimky, aby sme sa ochránili, riskovali by sme niečo oveľa dôležitejšie. Stratili by sme jadro toho, čím sme."
Veľmi opatrne som si dával pozor na svoj výraz. Nechcel som sa zaškeriť. Alebo zatlieskať, aj keď som veľmi chcel.
Rosalie sa zamračila. "Bolo by to zodpovedné."
"Bolo by to necitlivé," jemne ju opravil Carlisle. "Každý život je vzácny."
Rosalie si ťažko povzdychla a otrčila spodnú peru. Emmett jej položil ruku na plece. "Bude to v pohode, Rose," povzbudzoval ju potichu.
"Otázka je," pokračoval Carlisle, "či by sme sa mali presťahovať."
"Nie," zastenala Rosalie. "Práve sme sa usadili. Nechcem opäť začínať ako prváčka na strednej!"
"Mohla by si si nechať aj svoj súčasný vek, samozrejme," povedal Carlisle.
"A potom sa odsťahovať oveľa skôr?" odporovala.
Carlisle pokrčil plecami.
"Páči sa mi tu! Nie je tu veľa slnka, sme takmer normálni."
"No, nemusíme sa rozhodnúť práve teraz. Môžeme počkať, až kým to nebude nevyhnutné. Edward sa zdá byť istý o tom, že Swanova dcéra bude mlčať."
Rosalie si odfrkla.
No ja som sa už viac nestaral o Rosalie. Vedel som, že bude nasledovať Carlislove rozhodnutie, nezáležiac na tom, ako veľmi na mňa bola nahnevaná. Ich rozhovor sa sústredil na nepodstatné detaily.
Jasper sa ani nepohol.
Rozumel som prečo. Predtým než stretol Alice, žil v drsnej vojnovej zóne. Poznal dôsledky opovrhovania pravidlami - videl ich na vlastné oči.
Veľa napovedalo tomu, že sa nesnažil upokojiť Rosalie so svojimi zvláštnymi schopnosťami, ani sa ju nesnažil ešte viac rozdráždiť. Držal sa bokom od diskusie.
"Jasper," povedal som.
Bez výrazu sa na mňa pozrel.
"Nebude platiť za moje chyby. Nedovolím to."
"Má z toho úžitok, však? Dnes mala radšej umrieť, Edward. Len to budem považovať za správne"
Zopakoval som, kladiac dôraz na každé slovo. "Nedovolím to."
Zdvihol obe obočia. Neočakával to - nepredstavoval si, že ho budem chcieť zastaviť.
Potriasol hlavou. "Nedovolím, aby Alice žila v nebezpečenstve, aj keď len v malom. K nikomu necítiš to, čo ja k nej, Edward, a ani si nezažil to, čo ja, či už vidíš moje spomienky alebo nie. Nerozumieš tomu."
"O tom nepochybujem, Jasper. No hovorím ti, nedovolím ti, aby si zranil Isabellu Swanovú."
Zazerali sme na seba - premeriavali sme sa. Cítil som, ako zisťuje moju náladu a skúša moje odhodlanie.
"Jazz," povedala Alice a prerušila nás.
Ešte chvíľu sa na mňa díval a potom presunul svoj zrak na ňu. "Ani sa neobťažuj hovoriť mi, že sa vieš ochrániť sama, Alice. Ja to viem. Stále sa--"
"Nechcela som to povedať," prerušila ho. "Chcela som sa ťa poprosiť o láskavosť."
Videl som, čo jej prechádza mysľou a sánka mi padla s počuteľným výdychom. Šokovane som na ňu zízal, len matne si uvedomujúc že každý okrem Alice a Jaspera na mňa ostražito zazerali.
"Viem, že ma ľúbiš. Ďakujem ti. Ale naozaj by som ocenila, ak by si sa nesnažil zabiť Bellu. Po prvé, nechcem, aby ste sa vy dvaja pobili. Po druhé, je to moja priateľka. Lepšie povedané, bude moja priateľka."
Videl som to v jej hlave čisto, akoby cez sklo. Alice sa usmievala, jednu svoju bledú ruku mala ovinutú okolo dievčatiných teplých, krehkých pliec. Bella sa usmievala tiež, s jednou rukou okolo Alicinho pásu.
Vízia bola istá; len načasovanie nie.
"Ale... Alice..." Jasper zalapal po dychu. Nemohol som ani otočiť hlavou aby som videl, ako sa tvári. Nemohol som odtrhnúť svoj vnútorný pohľad od obrazu, ktorý mi Alice poskytla.
"Jedného dňa ju budem zbožňovať, Jazz. Bola by som veľmi rada, ak by si ju nechal na pokoji."
Stále som uprene zízal na Alicine myšlienky. Videl som, ako sa budúcnosť zamihala, keď sa Jasperovo rozhodnutie zrútilo v jej nečakanej požiadavke.
"Ach," vzdychla si - jeho nerozhodnosť vytvorila nový obraz budúcnosti. "Vidíš? Bella nič nepovie. Nemusíme sa ničoho báť."
Spôsob, akým povedala jej meno... akoby už teraz boli starí známi...
"Alice," povedal som priškrteným hlasom. "Čo... to...?"
"Povedala som ti, že prichádza zmena. Netuším, Edward." Zaťala čeľusť a ja som videl, že tu bolo ešte niečo viac. Snažila sa na to nemyslieť; náhle sa snažila sústrediť na Jaspera, hoci bola príliš užasnutá aby ho podporila v jeho rozhodnutiach.
Niekedy to robila, keď sa pokúšala niečo predo mnou utajiť.
"Čo je to, Alice? Čo predo mnou ukrývaš?"
Počul som ako Emmett zanadával. Neznášal, keď sme mali s Alice takúto konverzáciu.
Potriasla hlavou, snažila sa ma nevpustiť.
"Niečo o dievčati?" dožadoval som sa. "Je to o Belle?"
Zaťala v sústredení zuby, no keď som vyslovil Bellino meno, niečo jej ušlo. Síce to bol len maličký zlomok sekundy, no bol dostačujúco dlhý.
"NIE!" zakričal som. Počul som, ako sa prevrhla stolička a až teraz som si uvedomil, že stojím na nohách.
"Edward!" Carlisle sa postavil tiež s rukou na mojom pleci. Takmer som ho nevnímal.
"Upevňuje sa to," zašepkala Alice. "Každou minútou si viac rozhodnutý. Sú tu pre ňu len dve možnosti. Buď jedna alebo druhá, Edward."
Videl som to, čo ona... no nechcel som to prijať.
"Nie," povedal som znova; môj hlas nemal žiadnu hlasitosť. Cítil som sa, ako keby moje nohy boli úplne duté a tak som sa musel podoprieť o stôl.
"Zasvätí nás, prosím, niekto do tohto tajomstva?" Posťažoval sa Emmett.
"Musím odísť," zašepkal som Alice, ignorujúc ho.
"Edward, už sme to prebrali." Povedal Emmett. "Bola by to najlepšia cesta, ako by začala hovoriť. Okrem toho, ak odídeš, nebudeme si istí, či to ozaj robí. Musíš zostať a zmieriť sa s tým."
"Nevidím ťa nikam ísť, Edward," povedala mi Alice. "Nie som si istá, či vôbec môžeš odísť." Porozmýšľaj o tom, dodala v tichosti. Porozmýšľaj o odchode.
Vedel som, na čo naráža. Áno, predstava, že už nikdy Bellu neuvidím bola... bolestivá. Ale takisto nevyhnutná. Nemohol som schváliť žiadnu z tých budúcností, na ktorú som ju odsúdil.
Nie som si istá ohľadom Jaspera, Edward, Alice pokračovala. Ak odídeš, a ak si začne myslieť, že je pre nás nebezpečenstvo...
"Nepočul som to," odporoval som, stále som si bol len mierne vedomý, že máme spoločnosť. Jasper zaváhal. Neurobí niečo, čo by zranilo Alice.
Nie práve teraz. Budeš riskovať jej život, necháš ju nechránenú?
"Prečo mi to robíš?" zastenal som. Položil som si hlavu do dlaní.
Nebol som Bellin ochranca. Nemohol som byť. Nebola Alicina rozdelená vízia budúcnosti dostatočný dôkaz?
Tiež ju ľúbim. Alebo skôr budem. Nie je to to isté, no chcem, aby tu preto bola.
"Ľúbiš ju, tiež?" zašepkal som neveriaco.
Vzdychla si. Si taký slepý, Edward. Nevidíš, kam speješ? Nevidíš, kde sa práve nachádzaš? Je to také neodvratné, ako keď slnko vychádza na východe. Pozri sa na to, čo vidím ja...
Vystrašene som potriasol hlavou. "Nie." snažil som sa, aby sa ku mne nedostali vízie, ktoré mi odhalila. "Nemusím sa vydať touto cestou. Odídem. Zmením budúcnosť."
"Môžeš to skúsiť," povedala skepticky.
"Ale, prosím vás!" Zahučal Emmett.
"Všímaj," zasyčala Rose. "Alice ho vidí, ako sa zamiloval do človeka! Klasický Edward!" odfrkla si.
Sotva som ju počul.
"Čo?" vyľakal sa Emmett. Potom sa celou miestnosťou ozval jeho výbuch smiechu. "Toto sa deje?" Znova sa zasmial. "Chudák Edward."
Cítil som jeho ruku na pleci, no neprítomne som ju striasol. Nevnímal som ho.
"Zamilovať sa do človeka?" zopakovala Esme ohromeným hlasom. "Do toho dievčaťa, čo dnes zachránil? Zamilovať sa?"
"Čo presne vidíš, Alice?" dožadoval sa Jasper.
Otočila sa k nemu; ja som na ňu ochromene zízal.
"Záleží to na tom, či je dosť silný. Či ju zabije on sám" - otočila sa, aby sa na mňa pozrela - "čo by ma naozaj naštvalo, Edward, nehovoriac o tom, čo by to urobilo tebe--" otočila sa späť k Jasperovi, "alebo bude jedného dňa jednou z nás."
Niekto vydýchol. Nepozrel som sa, kto to bol.
"Toto sa nestane!" znova som kričal. "Nikdy!"
Alice ma nepočúvala. "Záleží to na tom," opakovala. "Možno bude dosť silný, aby ju nezabil - no bude k tomu blízko. Bude na to treba neskutočnú dávku sebakontroly." uvažovala. "Väčšiu, akú ma kedy Carlisle. Možno na tom budú narovnako... Jedná vec, na ktorú nie je dosť silný, je držať sa od nej ďalej. To nebude možné."
Nevedel som nájsť svoj hlas. A zdalo sa, že ani ostatní. Videl som svoj vlastný vystrašený výraz z piatich možných uhlov.
Po dlhej chvíli si Carlisle vzdychol.
"No tak toto teda... veci komplikuje."
"Tak to hej," súhlasil Emmett. Ešte stále mal blízko k smiechu. Jedine Emmett vždy spoľahlivo nájde na tejto skaze niečo vtipné.
"Predpokladám, že naše plány sa nemenia." povedal zamyslene Carlisle. "Ostaneme a budeme sa dívať. Očividne nikto z nás... nezraní dievča."
Stuhol som.
"Nie," povedal potichu Jasper. "S tým nemôžem súhlasiť. Ak Alice povedala, že sú tu len dva spôsoby--"
"Nie!" Môj hlas bol akási kombinácia kriku, zavrčania a zúfalstva. "Nie!"
Musel som odísť, musel som odísť od hluku ich myšlienok - Rosalinho pokryteckého znechutenia, Emmettovho humoru, Carlislovej nekonečnej trpezlivosti...
Čo bolo horšie: Alicina dôvera. Jasperova dôvera v jej dôveru.
A najhoršie: Esmina... radosť.
Vypochodoval som von z miestnosti. Esme sa dotkla mojej ruky, keď som prechádzal okolo, no nedokázal som to oceniť.
Začal som bežať ešte predtým, než som vyšiel z domu. Rieku som svižne preskočil a utekal som do lesa. Opäť sa rozpršalo, tak husto, že som o chvíľu do nitky zmokol. Tá tenká vrstva vody sa mi páčila - vytvárala akúsi stenu medzi mnou a zvyškom sveta. Uzavrela ma, samotného.
Bežal som smerom na východ, priamo cez hory, nemeniac smer, až kým som nezazrel svetlá Seattlu. Zastavil som sa ešte predtým, než som stihol prekročiť hranice civilizácie.
Úplne sám, uväznený v daždi, som sa konečne pozrel na to, čo som vlastne urobil - na spôsob, akým som pokazil budúcnosť.
Po prvé, vízia Alice a dievčaťa ako sa objímajú - dôvera a priateľstvo boli také zrejmé, že priam kričali z obrazu. Belline veľké, čokoládové oči neboli zmätené, no ešte stále plné tajomstiev - v tamtej chvíli sa zdali byť šťastné. Neodtiahla sa od dotyku Alicinej chladnej ruky.
Čo to znamenalo? Koľko toho vedela? V tomto momente, tak vzdialenom od budúcnosti, čo si myslela o mne?
Potom nasledoval ďalší obraz, takmer taký istý, no naplnený hrôzou. Alice a Bella, priateľsky prepletené rukami. Lenže teraz medzi ich rukami nebol žiaden rozdiel - obe boli biele a hladké, tvrdé ako oceľ. Belline veľké oči už nemali čokoládovú farbu. Dúhovky mala karmínovo červené. Z ich hĺbok sa nedalo vyčítať - bol v nich súhlas alebo prázdnota? Nedokázal som to opísať. Jej tvár bola studená a nesmrteľná.
Zachvel som sa. Nemohol som v sebe potlačiť otázku, tak rovnakú, no predsa odlišnú: Čo to znamenalo - ako sa to stalo? A čo si o mne teraz myslí?
Na poslednú som vedel odpovedať. Ak by som jej v mojej slabosti a egoizme nanútil tento prázdny takmer ne-život, určite by ma nenávidela.
No tu sa vynáral oveľa strašnejší obraz - horší, než akékoľvek iné, ktoré som doteraz videl.
Moje vlastné oči boli tmavočervené od ľudskej krvi, boli to oči netvora. Bellino mŕtve telo viselo v mojich rukách, popolavé, vyschnuté, úplne bez života. Bolo ako z mramoru, také číre.
Nemohol som vydržať pozerať sa na to. Nezniesol som to. Snažil som sa vyhnať si to z mysle a myslieť na niečo iné, hocičo. Snažil som sa opäť si predstaviť jej výraz ešte stále žijúcej tváre, ktorá mi poslednú dobu zabraňovala voľne vidieť. Všetko to však bolo zbytočné.
Alicina pochmúrna vízia naplnila moju hlavu a ja som sa vo vnútri bolestne skrúcal od utrpenia, ktoré mi spôsobila. Medzitým netvor v mojom vnútri prekypoval radosťou a jasal nad pravdepodobnosťou jeho úspechu. Bol som z toho chorý.
Toto sa nemôže stať. Musí tu byť nejaký spôsob, ako sa dá oklamať budúcnosť. Nenechám Alicine vízie, aby ma riadili. Zvolím si inú cestu. Vždy tu bola iná možnosť.
Musela byť.