Midnight sun, 2. kapitola - Otvorená kniha
Hodil som sa do kopy snehu a otlačil som do nej tvar môjho tela. Pokožka sa mi ochladila na teplotu zhodnú s okolím a malé kúsky ľadu som pociťoval na koži ako zamat.
Obloha nado mnou bola jasná, posiata hviezdami, ktoré žiarili niekde na modro, inde na žlto. Vytvárali vo vesmíre veľkolepé obrazce - nádherný pohľad. Dokonale krásny. Lepšie povedané, mal by byť. Bol by, ak by som bol naozaj schopný vidieť ho.
Nebolo mi lepšie. Už prešlo šesť dní, šesť dní ktoré som sa skrýval v divočine Denali, no necítil som sa slobodne ako predtým, než som zacítil jej vôňu.
Keď som sa díval na ligotajúcu sa oblohu, bolo to ako keby medzi jej krásou a mojimi očami bola akási prekážka. Tou prekážkou bola tvár, obyčajná ľudská tvár, no akosi som si ju nemohol vyhnať z mysle.
Počul som približujúce sa myšlienky skôr než kroky, ktoré ich nasledovali. Zvuk pohybu takmer nebolo na snehu počuť.
Nebol som prekvapený, že Tanya sem za mnou prišla. Viem, že nad rozhovorom, ktorý o chvíľu nastane, rozmýšľala niekoľko predošlých dní, odkladajúc to tak dlho, až kým si nebola úplne istá, čo chce povedať.
Nejakých päť metrov odo mňa si vzdychla a vyskočila na vyčnievajúcu čiernu skalu, balancujúc na špičkách chodidiel.
Tanyanina pokožka mala vo svetle hviezd striebornú farbu a jej dlhé blond kučeravé vlasy jasne žiarili takmer na ružovo, pretože v nich mala jahodový odtieň. Jej jantárové oči sa ligotali počas toho, keď ma špehovala zahrabaná do polovice tela v snehu a jej plné pery sa pomaly roztiahli do úsmevu.
Bola dokonalá. Bola by, ak by som ju bol schopný vidieť. Vzdychol som si.
Na vrchu skaly sa prikrčila, dotýkajúc sa jej prstami a jej telo sa zvinulo.
Delová guľa, pomyslela si.
Vystrelila sa do vzduchu; premenila sa na tmavý, pokrútený tieň, keď sa objavila medzi mnou a hviezdami. Stočila sa do klbka a skočila do kopy snehu hneď vedľa mňa.
Odrazu sa na mňa vrhla halda snehu. Hviezdy odrazu zmizli, keď som sa ocitol hlboko pod ľadovou pokrývkou.
Opäť som si vzdychol, no ani som sa nepohol. Tma pod snehom ani nebolela, no ani mi nezastierala pohľad. Stále som videl tú istú tvár.
"Edward?"
Sneh sa zasa pohol pretože Tanya ma začala rýchlo vyhrabávať. Očistila moju nehybnú tvár od toho jemného prachu, nepozrúc sa mi do očí.
"Prepáč," zašepkala. "Bol to len žart."
"Viem, bol vtipný."
Skrivila ústa.
"Irina a a Kate tvrdia, že ťa mám nechať na pokoji. Myslia si, že ťa otravujem."
"To nie," uistil som ju. "Práve naopak, ja som ten, kto je nepríjemný - príšerne nepríjemný. Naozaj sa ospravedlňujem."
Ideš domov, všakže? pomyslela si.
"Ešte som... sa celkom... nerozhodol."
No tu nezostaneš. Jej myšlienky boli teraz clivé, smutné.
"Nie. Nezdá sa, žeby to... pomáhalo."
Zaškerila sa. "To je moja chyba, že?"
"Samozrejme že nie," jemne som zaklamal.
Nesnaž sa byť gentleman.
Usmial som sa.
Moja prítomnosť ťa znepokojuje, obvinila ma.
"Nie."
Nadvihla jedno obočie v takom neveriacom výraze, že som sa musel zasmiať. Bol to len krátky smiech, nasledovaný ďalším vzdychom.
"No tak dobre," priznal som sa. "Trošku."
Tiež si vzdychla a oprela si bradu o ruky. Jej myšlienky boli rozhorčené.
"Si tisíckrát krajšia než hviezdy, Tanya. Samozrejme, že ty o tom dobre vieš. Nenechaj moju tvrdohlavosť aby podkopala tvoje sebavedomie." Zachichotal som sa nad tým, aké by to bolo nepravdepodobné.
"Nie som zvyknutá na odmietnutie," posťažovala sa a našpúlila pery.
"Samozrejme že nie," súhlasil som, snažiac sa neúspešne blokovať jej myšlienky, keď sa prehrabávala spomienkami na tisícky úspešných úlovkov. Tanya preferovala ľudských mužov - po prvé ich bolo viac, po druhé boli mäkkí a teplí. A samozrejme, vždy nedočkaví.
"Ty sukubus," podpichoval som ju dúfajúc, že to preruší jej prílev spomienok.
Zaškerila sa, odhaľujúc zuby. "Pravý originál."
Narozdiel od Carlisla, Tanya a jej sestry objavili svoje svedomie pomalšie. Nakoniec to bola ich záľuba v mužoch, čo ich postavila proti zabíjaniu. Teraz muži, ktorých ľúbili... žili.
"Keď si sa tu ukázal," povedala pomaly. "Myslela som si že..."
Vedel som, čo si myslela. A mohol som si myslieť, že sa takto bude cítiť. No vtedy moje analytické myslenie pracovalo na veľmi nízkych obrátkach.
"Myslela si si, že som si to rozmyslel."
"Áno." Zamračila sa.
"Cítim sa strašne, že sa s tebou takto zahrávam, Tanya. Nechcel som - nerozmýšľal som. Ja len že... odišiel som veľmi unáhlene."
"Nepredpokladám, že mi povieš prečo...?"
Sadol som si a ovinul ruky okolo kolien, obranne som sa stočil. "Nechcem sa o tom rozprávať."
Tanya, Irina a Kate boli veľmi dobré v živote, ktorý si vybrali. V niektorých chvíľach lepšie než Carlisle. Napriek ich šialenej blízkosti s tými, ktorí by mali byť - a kedysi aj boli - ich korisťou, nerobili žiadne chyby. Cítil som sa príliš zahanbený, aby som sa jej priznal.
"Problémy so ženami?" hádala, ignorujúc moju neochotu.
Zasmial som sa bez náznaku radosti. "Nie také, ako si myslíš."
Potom nastalo ticho. Počúval som jej myšlienky keď rozmýšľala nad niekoľkými možnosťami snažiac sa dešifrovať moje slová.
"Nie si ani len blízko," povedal som jej.
"Dáš mi ešte jednu šancu?" opýtala sa.
"Nechaj to tak, Tanya."
Opäť nastalo ticho, stále uvažovala. Ignoroval som ju, neúspešne sa snažiac oceniť hviezdy.
Po momente ticha sa vzdala a jej myšlienky nabrali iný smer.
Kam pôjdeš, keď odídeš, Edward? Naspäť ku Carlisleovi?
"Nemyslím si," zašepkal som.
Kam pôjdem? Nemohol som si spomenúť na jediné miesto na tejto zemi, ktoré by ma zaujalo. Nebolo tu nič také, čo by som chcel vidieť alebo robiť. Nezáleží na tom kam by som išiel, pretože to nebude niekam - budem tak akurát utekať pred niečím.
To je hrozné. Kedy som sa stal takýmto zbabelým?
Tanya ma chytila svojou štíhlou rukou okolo pliec. Stuhol som, no neodtiahol som sa. Myslela to viac ako priateľské objatie, než niečo iné.
"Myslím, že sa vrátiš," povedala hlasom, v ktorom bolo len veľmi málo jej pôvodného ruského prízvuku. "Nezáleží na tom čo to je... alebo kto to je... čo ťa straší. Ty si ten typ, ktorý sa tomu postaví tvárou v tvár."
Jej myšlienky boli také isté, ako jej slová. Snažil som sa prijať obraz toho, ako ma videla vo svojej hlave. Toho, kto sa tomu postaví. Bolo príjemné opäť takto o sebe premýšľať. Nikdy som nepochyboval o svojej odvahe, o svojej schopnosti čeliť problémom, až do tej strašnej hodiny biológie nedávno.
Pobozkal som ju na líce a veľmi rýchlo som sa odtiahol, keď sa ku mne otočila so zvraštenými perami. Smutne sa nad tým usmiala.
"Ďakujem ti, Tanya. Potreboval som to počuť.
Jej myšlienky nabrali podráždený tón. "Nemáš začo. Dúfam, že budeš v budúcnosti rozumnejší, Edward."
"Prepáč, Tanya. Vieš, že si pre mňa príliš dobrá. Ja len... ešte som nenašiel to, čo hľadám."
"Takže, ak ťa už pred odchodom neuvidím.... dovidenia, Edward."
"Zbohom, Tanya." Keď som vyslovil tieto slová, videl som sa. Videl som sa odchádzať. Videl som sa byť dosť silný, aby som sa vrátil na jediné miesto, kde som túžil byť. "Znova, ďakujem."
Okamžite bola na nohách a bežala preč, presúvajúc sa cez sneh tak rýchlo, že jej chodidlá nemali ani čas ponoriť sa do snehu; nenechala za sebou žiadne stopy. Neotáčala sa. Moje odmietnutie ju ťažilo viac, než pripustila, dokonca aj v jej myšlienkach. Nechcela by ma znova vidieť pred tým, než odídem.
Moje ústa sa stiahli starosťou. Nechcel som zraniť Tanyu, hoci jej city neboli hlboké, ťažko povedať že čisté, a, v každom prípade, nič, čo by som vedel opätovať. No stále som sa necítil byť gentlemanom.
Oprel som si bradu o kolená a opäť som sa pozrel na hviezdy aj keď som už túžil byť na ceste. Vedel som, že Alice ma uvidí prichádzať a povie to ostatným. Poteší ich to - hlavne Carlisla a Esme. No ešte chvíľu som sa díval na hviezdy, snažiac sa vidieť za tvár v mojej hlave. Medzi mnou a trblietavými svetlami na oblohe bol pár zmätených čokoládovo-hnedých očí hľadiacich na mňa a pokúšajúc sa zistiť, čo bude znamenať toto rozhodnutie pre ňu. Samozrejme, nebol som si istý, či práve túto informáciu jej nezvyčajné oči hľadali. Ani v mojich predstavách som si nevedel vybaviť jej myšlienky. Oči Belly Swanovej sa pýtali ďalej a nezastretý výhľad mi naďalej unikal. S ťažkým povzdychom som sa vzdal a postavil sa. Ak by som bežal, mohol by som byť v späť pri Carlisleovom aute o menej ako hodinu...
V náhlení vidieť svoju rodinu - a túžbe byť tým Edwardom, ktorý sa veciam postaví v tvár - som bežal cez hviezdami presvetlené snehové pole bez zanechania akýchkoľvek odtlačkov nôh.
"Bude to v poriadku," vydýchla Alice. Jej oči boli nesústredené a Jasper mal jednu ruku tesne pod jej lakťom aby ju viedol, keď sme kráčali preplnenou jedálňou v malej skupinke. Rosalie a Emmet boli na čele, Emmet vyzeral smiešne, ako bodyguard uprostred nepriateľského teritória. Rosalie bola tiež ostražitá, no viac vytočená než ochranárska.
"Samozrejme že bude," zahromžil som. Ich správanie bolo absurdné. Ak by som si nebol istý, že by som to zvládol, ostal by som doma.
Táto náhla zmena z nášho normálneho, inokedy hravého rána--v noci snežilo a Emmet a Jasper chceli využiť moju nepozornosť, aby ma bombardovali snehovými guľami; keď ich znudil môj nedostatok záujmu, obrátili sa proti sebe--na túto prehnanú ostražitosť by bola vtipná, keby ma tak nevytáčala.
"Ešte tu nie je, ale čo sa týka smeru, od ktorého vojde... nebude to so smerom vetra, ak si sadneme na svoje zvyčajné miesto."
"Samozrejme že budeme sedieť na našom zvyčajnom mieste. Prestaň, Alice. Lezieš mi na nervy. Budem úplne v pohode."
Keď jej Jasper pomáhal sadnúť si, blikla očami a zamerala sa na moju tvár.
"Hmm," povedala, znejúc nanajvýš prekvapene. "Myslím, že máš pravdu."
"Samozrejme že mám." zamrmlal som.
Neznášal som byť stredobodom ich pozornosti. Pocítil som náhlu sympatiu voči Jasperovi, rozpamätávajúc sa na všetky tie chvíle, keď sme ho ochranne obletovali. Krátko opätoval môj pohľad a uškrnul sa.
Otravné, čo?
Zaškľabil som sa naňho.
Nebolo to náhodou len minulý týždeň, kedy sa mi zdala táto dlhá, jednotvárna miestnosť tak vražedne nezaujímavá? Nebolo pre mňa vtedy ako spánok, ako kóma, už len zotrvávanie tu?
Dnes boli moje svaly napnuté - ako struny klavíra, pripravené hrať aj pri tom najľahšom stlačení kláves. Moje zmysly boli extra - ostražité; sledoval som každý zvuk, každý pohľad, každý pohyb vzduchu, čo sa mi dotkol pokožky, každú myšlienku. Hlavne myšlienky. Ostal už len jeden jediný zmysel, ktorý som si držal pod zámkou, odmietal som ho použiť. Čuch, samozrejme. Nedýchal som.
Čakal som že budem počuť viac o Cullenovcoch v myšlienkach ľudí, keď som sa nimi tak zbežne prehrabával. Celý deň som čakal, hľadajúc každú novú známosť, ktorú mohla Bella Swanová nadobudnúť, snažiac sa zistiť smer nových klebiet. Ale nič. Nikto si ani len nevšimol piatich upírov v jedálni, bolo to ako predtým, než to nové dievča prišlo. Pár ľudí v tejto miestnosti na ňu stále myslelo, tými istými myšlienkami ako pred týždňom. Namiesto toho, aby ma to nudilo, teraz som sa cítil fascinovaný.
Nič o mne nikomu nevravela?
Nie je možné, že si nevšimla môj čierny, vražedný pohľad. Videl som jej reakciu. Určite som ju hlúpo vystrašil. Bol som presvedčený, že to niekomu určite spomínala, možno aj trochu zveličila, aby to znelo lepšie. Prihodiť mi zopár hrozivých riadkov.
A potom, počula ma, ako som sa snažil presunúť sa z našej spoločnej hodiny biológie. Muselo jej napadnúť, po mojom výraze, či náhodou ona nebola tou príčinou. Normálne dievča by sa vypytovalo, porovnávalo si svoje zážitky s ostatnými, hľadajúc nejaký spoločný znak ktorým by si vysvetlila moje správanie, aby sa nemusela cítiť ako outsider. Ľudia sa neustále zúfalo snažili cítiť normálne, zapadnúť. Ladiť s každým naokolo, ako stádo oviec. Táto potreba bola silnejšia hlavne v nestálom období dospievania. Toto dievča nebude žiadnou výnimkou.
No nikto si nás tu nevšimol, pri našom zvyčajnom stole. Bella musí byť výnimočne plachá, ak sa nikomu nezverila. Možno prehovorila s otcom, možno toto bolo to najsilnejšie puto... aj keď sa to zdalo málo pravdepodobné, keďže s ním strávila toľko málo času. Bližšia si je k mame. Aj tak, v najbližšej dobre budem musieť prejsť okolo náčelníka Swana a počúvať, čo si myslí.
"Niečo nove?" Opýtal sa Jasper.
"Nič. Ona... asi to nikomu nepovedala."
Všetci štyria naraz zdvihli obočie.
"Možno nie si taký strašidelný, ako si myslíš," povedal Emmett, chichotajúc sa. "Stavím sa, že ja by som ju vystrašil lepšie."
Prevrátil som očami.
"Rozmýšľam prečo...?" Znova sa pozastavil nad mojím novým objavom - neobyčajne mĺkve dievča.
"Už sme to preberali. Ja proste neviem."
"Prichádza," odrazu zašepkala Alice. Cítil som, ako som strnul. "Snaž sa vyzerať ľudsky."
"Ľudsky, vravíš?" Opýtal sa Emmett.
Zdvihol svoju pravú päsť a pretočením prstov odhalil snehovú guľu, ktorú si ukrýval v dlani. Samozrejme, že sa neroztopila. Stlačil ju do hrčovitej kocky ľadu. Oči mal uprené na Jaspera, no ja som videl, kam sa jeho myšlienky uberajú. A taktiež aj Alice, samozrejme. Keď ju do nej náhle šmaril, odrazila ju od seba a ľad preletel celú dĺžku jedálne príliš rýchlo pre ľudské oči až sa nakoniec rozbil na tehlovom múre, pričom tehla pukla tiež.
Všetky hlavy v tomto rohu miestnosti zízali na kúsok ľadu na zemi a potom sa otočili, aby našli vinníka. Nedívali sa ďalej ako pár stolov od nás. A nikto sa nepozeral na nás.
"Veľmi ľudské, Emmett," ostro poznamenala Rosalie. "Prečo do tej steny rovno nevrazíš päsťou?"
"Vyzeralo by to pôsobivejšie, ak by si to urobila ty, zlato."
Snažil som sa na nich sústrediť, zachovávajúc si smiech na mojej tvári, ako keby som sa zúčastňoval ich žartíku. Nedovolil som si pozrieť smerom, kde som vedel, že bude stáť. No to bolo jediné, čo som sa snažil počúvať.
Začul som Jessicinu netrpezlivosť s novým dievčaťom, ktorá bola tiež roztržitá, stojac plne bez pohybu. V Jessiciných myšlienkach som videl, že líca Belly Swanovej sa opäť zafarbili krvou na jasno ružovú.
Nadýchol som sa krátko a plytko, pripravený nedýchať pri každej známke jej vône v mojom okolí.
Mike Newton bol s nimi. Počul som oba jeho hlasy - duševný aj fyzický, keď sa pýtal Jessicy, čo je to s Bellou. Nepáčilo sa mi, akým spôsobom sa jeho myšlienky uberali, záblesk náhlych predstáv, ktoré sa vznášali v jeho mysli kým ju pozoroval, ako sa trhla a prebudila so svojho snenia ako keby zabudla, že tam je.
"Nič." počul som povedať Bellu tichým, jasným hlasom. Zdalo sa to ako zvonenie zvončeka cez hluk v jedálni, no vedel som, že je to len preto, lebo som mu sústredene načúval.
"Len si dám niečo na pitie," pokračovala, kým doháňala koniec radu.
Musel som sa aspoň raz pozrieť jej smerom. Upierala oči na podlahu a farba sa jej pomaly vytrácala z tváre. Rýchlo som sa pozrel na Emmetta, ktorý sa teraz smial na mojom bolestnom úsmeve na tvári.
Hej braček, vyzeráš, ako keby si bol chorý.
Upravil som svoj výraz na nenútený.
Jessica nahlas uvažovala o Bellinom nedostatku chuti do jedla. "Nie si hladná?"
"Vlastne je mi trochu nevoľno," jej hlas bol slabší, no stále veľmi jasný.
Prečo ma trápili obavy, ktoré náhle vyžarovali z myšlienok Mika Newtona? Prečo by som sa mal starať do toho, že mali majetnícky podtón? Nebola moja vec, že po nej Mike Newton tak neskutočne dychtil. Možno na ňu takto reagovali všetci. Nechcel som ju inštinktívne chrániť aj ja? Predtým než som ju chcel zabiť, to je...
Bolo to dievča choré?
Ťažké posúdiť - vyzerala tak úžasne s tou priesvitnou pokožkou... Potom som si uvedomil, že som sa o ňu bál takisto ako ten zadebnený chlapec a donútil som sa nezamýšľať sa nad jej zdravím.
Napriek tomu sa mi nepáčilo, že som ju sledoval cez Mikove myšlienky. Prešiel som na Jessicu pozorne sledujúc, ako si sadajú za stôl. Našťastie si sadli k zvyčajným Jessiciným spolusediacim, k jednému z prvých stolov v miestnosti. Nie v smere vetra, tak ako sľúbila Alice.
Alice do mňa štuchla. O chvíľu sa sem pozrie, správaj sa ako človek.
Zaťal som zuby.
"Pohodička, Edward," povedal Emmet. "Úprimne. No tak zabiješ jedného človeka. Pre to sa svet nezrúti."
"Ty tak vieš," zamrmlal som.
Emmett sa zasmial. "Musíš sa naučiť preniesť sa cez veci. Ako ja. Večnosť je dlhý čas na to, aby si sa váľal v pocite viny."
Hneď po tom Alice hodila hrsť plnú drobných kociek ľadu, ktoré skrývala pred Emmettovou nepodozrievavou tvárou.
Prekvapene zažmurkal a potom sa zákerne zaškeril.
"Ty si to chcela," povedal jej, keď sa naklonil ponad stôl a vytriasol si k nej svoje vlasy plné ľadu. Sneh, roztápajúci sa v teplej miestnosti sa z jeho vlasov rozpŕchol napoly roztopený.
"Fuj!" sťažovala sa Rosalie, keď sa spolu s Alice očistili.
Alice sa smiala a všetci sme sa k nej pridali. Mohol som vidieť v jej myšlienkach, ako si to dopredu pripravila a vedel som, že to dievča, - mal by som prestať rozmýšľať o nej, ako keby bola jediná na svete - že Bella sa pozerá ako sa hráme a smejeme, že vyzeráme šťastne ako ľudia a priam nereálne dokonalo ako na obraze Normana Rockwella.
Alice sa stále smiala, držiac Rosalie ako štít. To dievča - Bella sa na nás musí pozerať.
...opäť zíza na Cullenovcov, pomyslel si niekto a to upútalo moju pozornosť.
Automaticky som sa pozrel v smere myšlienok až kým moje oči nenarazili na miesto, odkiaľ sa šíril hlas, ktorý som dnes toľko počúval.
Moje oči sa pomaly presunuli z Jessicy doprava a zamerali sa na dievčatin prenikavý pohľad.
Rýchlo zvesila hlavu a opäť sa skryla za závojom vlasov.
Čo si myslela? Moja frustrácia narastala každou minútou. Snažil som sa - neisto, pretože som to ešte nikdy predtým neskúšal - skúmať ticho okolo nej. Môj mimoriadny sluch sa vždy objavil prirodzene, bez opýtania; nikdy som na ňom nemusel pracovať. Teraz som sa sústredil na zlomenie hocičoho, čo obklopovalo jej myšlienky a zahaľovalo ich rúškom tajomstva.
Nič, len ticho.
Čo to s ňou je? pomyslela si Jessica. Bola to ako ozvena môjho rozhorčenia.
"Edward Cullen sa na teba pozerá," zachichotala sa Belle do ucha. V jej tóne nebola ani známka jej skutočnej žiarlivosti. Jessica sa v predstieranom kamarátstve zlepšovala.
Bol som úplne zaujatý odpoveďou dievčaťa.
"Nevyzerá naštvane, však?" zašepkala jej späť.
Takže si všimla moju predošlú reakciu. Samozrejme že áno.
Tá otázka Jessicu zmiatla. Videl som svoju tvár v jej myšlienkach ako si zisťovala môj výraz, no nepozrel som na ňu. Stále som sa sústreďoval na dievča snažiac sa započuť aspoň niečo. Aj tak to veľmi nepomáhalo.
"Nie," povedala jej, aj keď si želala, aby mohla povedať áno - veľmi ju znepokojovalo moje uprené dívanie sa - hoci v jej hlase po tom nebolo ani stopy. "Mal by?"
"Myslím, že ma nemá rád," zašepkala Jessice späť a položila si hlavu na ruky ako keby bola unavená. Snažil som sa pochopiť ten pohyb, no mohol som iba hádať. Možno že bola unavená.
"Cullenovci nemajú radi nikoho," uistila ju Jessica. "Teda, nikoho si nevšímajú natoľko, aby ho mohli mať radi." Nikdy to nezvykli robievať, posťažovala sa v myšlienkach. "Ale stále sa na teba pozerá."
"Prestaň naňho zízať," dievča syklo na Jessicu a zdvihlo hlavu, aby sa uistilo že ju poslúchla.
Jessica sa zachichotala, no bolo to, ako keby ju o to niekto požiadal.
Dievča neodvrátilo pohľad od stola až do konca hodiny. Myslel som si - hoci som si, samozrejme, nemohol byť istý - že to bolo zámerné. Vyzerala, že sa na mňa chce pozrieť. Jej telo sa pomaly natočilo mojim smerom, jej hlava sa začala otáčať, no potom sa pri tom prichytila, zhlboka sa nadýchla a strnulo hľadela na toho, kto práve rozprával.
Väčšinou som ignoroval myšlienky ostatných ľudí, čo boli okolo nej, ak sa ňou akurát nezaoberali. Mike Newton plánoval po škole snežnú bitku, aj keď si ešte nestihol uvedomiť, že sneh sa práve zmenil na dážď. Jemné snehové vločky pri dopade na strechu začali čoraz viac pripomínať bubnovanie dažďa. Naozaj tú zmenu nepočul? Mne sa to zdalo byť tak hlasné.
Keď sa obed skončil, ostal som sedieť. Ľudia sa rozchádzali a ja som sa prichytil, ako sa snažím rozoznať zvuk jej krokov medzi ostatnými ako keby na nich bolo niečo nezvyčajné. Príšerne hlúpe.
Ani zvyšok mojej rodiny sa ani nepohol. Čakali, čo urobím ja.
Pôjdem do triedy a sadnem si vedľa dievčaťa, kde som cítil takú neskutočne úžasnú vôňu jej krvi a teplo jej pulzu vo vzduchu na mojej pokožke? Bol som na to dosť silný? Alebo som už mal na deň dosť?
"Ja... myslím, že je to v poriadku," povedala váhavo Alice. "Tvoja myseľ je pripravená. Myslím, že tú hodinu prežiješ."
Lenže Alice vedela, ako rýchlo sa názor môže zmeniť.
"Prečo sa ponáhľať?" opýtal sa Jasper. Aj keď sa nechcel cítiť samoľúbo že teraz som ja ten, kto je slabý, počul som, že sa trocha cítil. "Choď domov. Choď na to pomaly."
"Čo také strašné sa deje?" nesúhlasil Emmett. "Buď ju zabije alebo nie. Už nech je to za nami."
"Ešte sa nechcem sťahovať," sťažovala sa Rosalie. "Nechcem začínať od začiatku. Konečne sme takmer skončili strednú, Emmett."
Nevedel som sa rozhodnúť. Strašne, príšerne som chcel postaviť sa tomu, než zasa utiecť. No tiež som nechcel prekročiť hranice. Minulý týždeň bola chyba, že sme Jaspera nechávali tak dlho bez lovu; nebola toto takisto rovnako zbytočná chyba?
Nechcel som byť dôvodom, aby sme sa opäť presťahovali. Určite by mi za to nepoďakovali.
No chcel som ísť na hodinu biológie. Uvedomil som si, že opäť chcem vidieť jej tvár.
A toto rozhodlo. Táto zvláštnosť. Hneval som sa pre to sám na seba. Neprisahal som si náhodou, že nenechám ticho Bellinej mysle aby ma donútila prehnane sa o ňu zaujímať? No a aha teraz - som nadmieru zaujatý.
Chcel som vedieť, o čom premýšľa. Jej myseľ bola zavretá, no oči otvorené. Možno som ich mohol čítať namiesto myšlienok.
"Nie, Rose, myslím si, že naozaj bude v pohode," povedala Alice. "Vyjasňuje sa to. Som si na deväťdesiat tri percent istá, že sa nič nestane, ak do tej triedy vojde." Zvedavo sa na mňa pozrela, rozmýšľajúc čo asi zmenilo moje myšlienky, že je jej vízia odrazu istejšia.
Nebude už dosť zvláštne snažiť sa nechať Bellu Swanovú nažive?
Emmett mal pravdu, hoci na druhej strane - prečo to už nemať za sebou? Postavím sa tvárou v tvár pokušeniu.
"Choďte do triedy," prikázal som im a vstal som od stola. Otočil som sa a odišiel som bez obzretia sa späť. Počul som Alicine obavy, Jasperov nesúhlas, Emmettov súhlas a Rosalinu zúrivosť, s ktorou ma sledovala.
Posledný krát som sa zhlboka nadýchol a vošiel som do triedy, kde som ho zadržal v pľúcach, keď som vchádzal do tejto malej, teplej miestnosti.
Nemeškal som. Pán Banner sa ešte stále pripravoval na dnešnú laboratórnu prácu. Dievča si sadlo za môj--za náš stôl s hlavou zvesenou hľadiac na zošit, do ktorého si čmárala. Priblížil som sa a skúmal som skice, zaujímajúc sa aj o takýto obyčajný výmysel jej mysle, no nemali význam. Iba jedno naškriabané oko za druhým. Možno že sa nezamýšľala nad obrazom, ale nad niečím iným...?
Odtiahol som svoju stoličku s nepotrebnou hrubosťou aby zavŕzgala na linoleu; totižto, ľudia sa cítili oveľa lepšie, ak sa niekto zjavil sprevádzaný zvukovou kulisou.
Vedel som, že to počula; nezdvihla hlavu, no jej ruka vynechala jedno koliesko v nákrese, čo si kreslila.
Prečo sa neobzrela? Možno bola vystrašená. Musím v nej tentoraz zanechať iný dojem. Aby si myslela, že to predtým boli len jej predstavy.
"Ahoj," povedal som tichým melodickým hlasom, ktorý som používal u ľudí a vyčaril som zdvorilý úsmev bez náznaku zubov.
Teraz už zdvihla hlavu, jej veľké hnedé oči boli vyľakané--takmer zmätené--a plné nevyslovených otázok. Bola to presne tá tvár, ktorá mi minulý týždeň blokovala výhľad na hviezdy.
Keď som sa tak pozeral do jej zvláštnych hlbokých hnedých očí, uvedomil som si že tá nenávisť--nenávisť ktorú som jej prisudzoval už len pre jej samotnú existenciu--sa vyparila. Teraz keď som nedýchal a neskúmal jej vôňu bolo ťažké uveriť, že niekto taký zraniteľný môže byť tak veľmi nenávidený.
Nič nepovedala, iba sa začervenala.
Moji oči zotrvávali zahĺbene do spytujúcich sa hĺbok jej očí a snažil som sa ignorovať jej chutnú farbu pokožky. Mal som dosť vzduchu na rozhovor bez toho, aby som sa musel nadýchnuť.
"Volám sa Edward Cullen," pokračoval som aj keď som vedel, že ona to už dávno vie. Bolo to jednoducho slušné. "Minulý týždeň som nemal možnosť predstaviť sa. Ty musíš byť Bella Swanová."
Zdala sa zmätená--obočie sa jej zmraštilo. Odpovedať mi jej trvalo dlhšie, než by malo.
"Ako si vedel, ako sa volám?" opýtala sa jachtavým hlasom.
Skutočne som ju musel vystrašiť. Cítil som sa za to vinný; bola taká bezbranná. Jemne som sa zasmial--toto bol zvuk, pri ktorom sa ľudia cítili uvoľnenejšie.
"No, myslím že všetci tu poznajú tvoje meno." Skutočne si musela všimnúť, že sa v tomto obyčajnom, jednotvárnom meste stala centrom pozornosti. "Celé mesto čakalo na tvoj príchod."
Zamračila sa, ako keby sa jej táto informácia nepáčila. Predpokladal som, že ak je taká plachá ako vyzerá, pozornosť sa jej páčiť nebude. Ľudia sa zvyčajne cítili presne opačne. Hoci nechceli vybočovať z radu, rovnako chceli byť vo svetle reflektorov pre ich jedinečnosť.
"Nie," povedala. "Chcela som vedieť, prečo si ma oslovil Bella."
"Mám ti radšej hovoriť Isabella?" opýtal som sa zmätene, pretože som nevedel, kam mala smerovať jej otázka. Nerozumel som tomu. Bol som si istý, že v prvý deň si to už s väčšinou vyjasnila. Boli skutočne všetci ľudia takí nepochopiteľný bez ich vnútorných myšlienok?
"Nie, Bella sa mi páči," odpovedala a jemne otočila hlavu do strany. Jej výraz - ak som ho pochopil správne - bol rozpoltený medzi rozpakmi a zmätkom. "Ale som presvedčená že Charlie - teda môj otec - ma za mojím chrbtom volá Isabella a tak ma tu aj zjavne všetci poznajú." Pokožka jej stmavla ďalším odtieňom ružovej.
"Och," povedal som hlúpo a rýchlo som sa odvrátil od jej tváre.
Práve som si uvedomil, čo tá jej otázka znamenala: šliapol som vedľa, spravil som chybu. Ak by som všetkých v ten prvý deň neodpočúval, tak by som ju najprv oslovil celým menom, ako všetci ostatní. Všimla si ten rozdiel.
Cítil som sa znepokojený. Veľmi rýchlo sa môjho prešľapu chytila. Dosť šikovné na toho, kto by sa mal v moje prítomnosti cítiť vystrašene.
No mal som väčší problém než jej podozrenia, ktoré si o mne uchovávala vo vnútri svojej hlavy.
Dochádzal mi vzduch. Ak by som k nej chcel opäť prehovoriť, musel by som sa nadýchnuť.
Bolo by veľmi ťažké, nerozprávať sa. Nanešťastie pre ňu, keďže so mnou sedela a to ju automaticky robilo mojim partnerom na laboratórne práce. A dnes by sme mali pracovať spolu. Bude sa to zdať zvláštne--a nevýslovne drzé-- ak ju budem počas toho ignorovať. Podozrievala by ma ešte viac, viac by sa ma bála...
Odtiahol som sa od nej tak ďaleko, ako mi moja stolička dovoľovala a vytočil som hlavu do strany. Duševne som sa pripravil, svojim svalom som prikázal zostať na mieste a potom som sa rýchlo, zhlboka nadýchol, nechajúc prúdiť vzduch cez ústa.
Ach!
Bolo to neskutočne bolestivé. Aj keď som ju nezacítil, spoznal som jej chuť na mojom jazyku. Hrdlo bolo opäť ako v plameňoch, spaľujúc každý kúsok takou istou silou ako v predošlý týždeň.
Zaťal som zuby a snažil som sa dať opäť dokopy.
"Začnite," nariadil Pán Banner.
Potreboval som všetku svoju sebakontrolu nazbieranú počas sedemdesiatich rokov tvrdej práce, aby som sa otočil ku dievčaťu, ktorá hľadela dole na stôl a usmial som sa.
"Dámy majú prednosť, partnerka?" spýtal som sa jej.
Pozrela sa mi do tváre, potom zbledla a oči sa jej rozšírili. Bolo niečo v mojom výraze? Opäť sa bála? Neprehovorila.
"Alebo môžem začať ja, ak chceš," povedal som ticho.
"Nie," povedala a opäť sa začervenala. "Začnem ja."
Radšej som sa zahľadel na príslušenstvo na stole, na mikroskop, na preparáty, než by som sa mal pozerať, ako jej prúdi krv pod priesvitnou pokožkou. Znova som sa cez zuby nadýchol a šklbla mnou bolesť hrdla, keď som zacítil jej chuť.
"Profáza." povedala po rýchlom preskúmaní. Chcela vymeniť sklíčko, hoci sa na to len krátko pozrela.
"Smiem sa pozrieť aj ja?" Inštinktívne - hlúpo, ako keby som bol jeden z jej druhu - som sa natiahol, aby som zastavil jej ruku. Na sekundu sa teplo jej tela vpálilo do mojej pokožky. Bolo to ako elektrický prúd--určite viac horúci ako len tridsaťšesť stupňov Celzia. Horúčava prebehla cez moju dlaň po celej ruke až úplne hore. Rýchlo si vytrhla ruku.
"Prepáč," zašomral som cez stisnuté zuby. Potreboval som sa niekde pozrieť, a tak som pevne uchopil mikroskop a zadíval som sa cez sklíčko na preparát. Mala pravdu.
"Profáza," súhlasil som.
Bol som ešte príliš rozrušený, aby sm sa na ňu pozrel. Dýchal som len toľko, koľko som mohol cez zaťaté zuby a snažil som sa ignorovať ten ohnivý smäd sústreďovaním sa na úlohu a zapísaním výsledku do riadku laboratórnej práce. Potom som vymenil preparáty.
Na čo práve myslela? Čo cítila, keď som sa dotkol jej ruky? Moja ruka musela byť ľadovo chladná - odpudzujúca. Nevedel som, prečo je tak ticho.
Zadíval som sa na preparát.
"Anafáza," zamrmlal som, keď som to zapisoval do druhého riadku.
"Smiem?" opýtala sa.
Pozrel som sa na ňu, prekvapený že nedočkavo čakala, jej ruka natiahnutá smerom k mikroskopu. Nevyzerala vystrašená. Naozaj si myslela, že to mám zle?
Nemohol som si pomôcť a musel som sa usmiať nad jej výrazom plným nádeje, keď som jej posunul mikroskop.
Zapozerala sa do šošovky s dychtivosťou, ktorá rýchlo pominula. Kútiky úst sa jej zvesili.
"Preparát číslo tri?" opýtala sa bez toho, aby odvrátila oči od mikroskopu, len naťahujúc ruku. Položil som ďalší preparát do jej dlane, pokúšajúc sa nedotknúť sa tentoraz jej pokožky. Sedieť vedľa nej bolo ako sedieť vedľa rozhorúčenej lampy. Mohol som cítiť, ako sa mi jej príčinou zvyšovala teplota tela.
Nedívala sa naňho dlho. "Interfáza," ľahostajne poznamenala--príliš sa snažila, aby to tak aj vyznelo--a posunula mi mikroskop. Nedotkla sa papiera ale čakala, kým ju nezapíšem. Skontroloval som to - opäť mala pravdu.
Takto sme to aj dokončili, prehodiac sem-tam jedno slovo a nepozrúc sa tomu druhému do očí. Boli sme jediní, čo už boli hotoví--ostatní s tým mali problémy. Mike Newton sa nevedel sústrediť - snažil sa pozorovať mňa a Bellu.
Dúfam že to zostane len pri tomto, pomyslel si, ostro ma sledujúc. Hmm, zaujímavé. Nevedel som, že ten chlapec ku mne prechováva takúto nevôľu. Toto bol nový objav, asi taký nedávny ako príchod dievčaťa. Aby to bolo zaujímavejšie, zistil som--na moje prekvapenie--že tento pocit bol vzájomný.
Opäť som sa pozrel na dievča, zmätený rozsahom chaosu a rozruchu, čo mi, aj napriek jej obyčajnému a neškodnému objaveniu sa, spôsobila v živote.
Nie žeby som nevidel, čo Mikovi vŕtalo v hlave. Bola dosť pekná... tak nezvyčajne. Povedal by som, že jej tvár je skôr zaujímavá. Nie veľmi symetrická - jej úzka brada nesedela s jej širokými lícnymi kosťami; má extrémne farby - kontrast tmavých vlasov a svetlej pokožky; a nakoniec tu boli oči, ktoré boli zaplavené tichými tajomstvami...
Oči, ktoré práve prevŕtavali tie moje.
Opätoval som jej pohľad, snažiac sa uhádnuť aspoň jedno z tých tajomstiev.
"Más kontaktné šošovky?" náhle vyhŕkla.
Aká divná otázka. "Nie." Takmer som sa usmial nad myšlienkou zlepšovania môjho zraku.
"Aha," zamrmlala. "Zazdalo sa mi, že máš nejaké iné oči."
Hneď som sa cítil horšie keď som si uvedomil, že zrejme dnes nie som jediný, kto sa snaží vysliediť tajomstvá.
Pokrčil som plecami a otočil som sa smerom k učiteľovi.
Samozrejme že mám iné oči, odkedy sa mi do nich naposledy pozerala. Aby som sa pripravil na dnešné utrpenie a pokušenie zároveň, strávil som celý víkend lovom, snažiac sa uhasiť môj smäd tak veľmi, ako to len šlo, preháňal som to. Napojil som sa krvou zvierat, hoci to nezmenilo príchuť vzduchu, čo sa okolo nej vznášal. Keď som sa na ňu naposledy hľadel, moje oči sčerneli od smädu. Teraz, keď moje telo takmer plávalo v krvi, mali zlatú farbu. Jemne jantárové z toho, ako som sa nadmerne snažil uhasiť smäd.
Ďalší krok vedľa. Ak by som vedel, na čo naráža, jednoducho by som jej povedal áno.
Sedel som vedľa ľudí v tejto škole už dva roky no ona bola jediná, ktorá sa ku mne dostala dosť blízko na to, aby si všimla zmenu vo farbe mojich očí. Ostatní, zatiaľ čo obdivovali krásu našej rodiny, rýchlo sklopili hlavu, keď sme im opätovali pohľad. Placho sa odvrátili, blokujúc detaily nášho objavenia sa v inštinktívnom snažení neporozumieť. Ignorancia bola perfektným vynálezom ľudskej mysle.
Prečo akurát toto dievča musí vidieť tak veľa?
Pán Banner sa pristavil pri našom stole. Vďačne som nasával čerstvý vzduch ktorý doniesol, než sa stihol zmiešať s jej vôňou.
"Ale, Edward," povedal, prezerajúc si naše odpovede. "nemyslíte si, že aj Isabella by mala dostať šancu pracovať s mikroskopom?"
"Bella," opravil som ho automaticky. "Ona vlastne určila tri preparáty z piatich."
Pán Banner sa na ňu skepticky pozrel. "Vy ste už robili toto laboratórne cvičenie?"
Celkom ma upútalo, keď sa jemne placho usmiala.
"Nie s cibuľovým koreňom."
"S rybou blastulou?" zisťoval.
"Áno."
To ho prekvapilo. Dnešná laboratórna práca bolo niečo, čo vybral z neskorších hodín. Zamyslene kýval hlavou. "Boli ste vo Phoenixe v programe pre nadaných študentov?"
"Áno."
Bola vyspelejšia, inteligentná na človeka. To ma neprekvapovalo.
"Takže," povedal po chvíli. "myslím, že je len dobre, že ste vy dvaja partnermi pri laboratórnych cvičeniach." Obrátil sa, hundrúc si sám pre seba, "Takže ostatní študenti dostanú šancu naučiť sa niečo." Stavím sa, že to počula. Opäť si čmárala do zošita.
Dva kroky vedľa len počas jednej hodiny. To bolo dosť úbohé. Hoci som nemal ani poňatia, čo si o mne myslí--ako veľmi sa ma bojí, ako veľmi ma podozrieva?--musel som vynaložiť väčšiu snahu, aby si poopravila svoj názor na mňa. Niečo lepšie, čo by potopilo tie krvilačné myšlienky na naše posledné stretnutie.
"To je nanič s tým snehom, čo hovoríš?" povedal som, opakujúc to, o čom sa niekoľko študentov práve bavilo. Klasická, nudná téma rozhovoru. Počasie - vždy zaberie.
Pozerala na mňa s očividnými pochybnosťami--nezvyčajná reakcia na moje normálne slová. "Ani nie," povedala, čo ma znova prekvapilo.
Snažil som sa opäť zaviesť konverzáciu do zvyčajných chodníčkov. Bola určite zo svetlejšieho a teplejšieho miesta--jej pokožka to akosi vyžarovala, aj keď bola taká bledá--a chlad jej určite nerobí dobre. A ani môj ľadový dotyk...
"Nemáš rada zimu," hádal som.
"Alebo daždivé počasie," súhlasila.
"Vo Forkse sa ti musí žiť ťažko." Možno si tu nemala prísť, chcel som dodať. Možno by si sa mala vrátiť tam, odkiaľ si prišla.
No nebol som si istý, či to chcem. Stále si budem pamätať vôňu jej krvi--bola tu nejaká záruka, že by som nakoniec nešiel za ňou? Okrem toho, ak by odišla, jej myseľ by pre mňa navždy ostala tajomstvom. Nekonečný hlavolam.
"To si nevieš ani predstaviť," povedala tichým, zamračeným hlasom.
Jej odpovede nikdy neboli také, ako by som očakával. Nútili ma pýtať sa na viac.
"Tak prečo si sem prišla?" dožadoval som sa odpovede, uvedomujúc si, že môj hlas bol naliehavejší než by mal byť pri normálnej konverzácii. Otázka znela drzo a všetečne.
"To je... zložité."
Zažmurkala očami a ďalej sa tým už nezaoberala. Ja som takmer praskol od zvedavosti--zvedavosti, ktorá vo mne horela takou istou silou ako smäd v hrdle. Vlastne, zistil som že sa mi trochu ľahšie dý