Midnight sun, 1. Kapitola - Prvý pohľad
1. Prvý pohľad.
Toto bola tá časť dňa, kedy som si želal, aby som bol schopný spať.
Stredná škola.
Možno očistec bolo to správne slovo. Ak by tu bola nejaká možnosť odčiniť si hriechy, tak toto by sa k tomu malo svojím spôsobom rátať. Na nudu som si akosi nemohol zvyknúť; každý deň sa zdal viac neznesiteľne jednotvárny ako ten posledný.
Myslím si, že toto je môj spôsob spánku - ak je spánok považovaný za nezáživný stav medzi dvoma aktívnymi fázami.
Uprene som sa díval na pukliny v omietke v odľahlom rohu jedálne, predstavujúc si obrazy, ktoré tam v skutočnosti neboli. To bola jedna z možností ako stlmiť hlasy, ktoré hučali ako rinúci sa prúd rieky vo vnútri mojej hlavy.
Niekoľko stoviek hlasov som odignoroval len tak z nudy.
Ak prišla reč na ľudskú myseľ, všetko som počul už predtým a niečo aj potom. Dnes boli všetky myšlienky sústredené na bezvýznamnú drámu - nový prírastok do tejto malej skupiny študentov. Trvalo to tak málo, aby som ich všetky prezrel. Videl som novú tvár neustále sa opakujúc v myšlienky za myšlienkou z každého smeru. Tvár obyčajného ľudského dievčaťa. Vzrušenie nad jej príchodom bolo tak úboho predvídateľné - ako keď dieťaťu ukážete lesknúci sa predmet. Polovica nahlúplych chlapcov si práve predstavovalo, ako sa do nej zamilujú a to len preto, lebo tu bola nová. Namáhavo som sa snažil prestať ich vnímať.
Len štyri hlasy som si zakázal počúvať skôr zo zdvorilosti než z nechuti: hlasy mojej rodiny, mojich dvoch bratov a dvoch sestier, ktorí už boli zvyknutí na nedostatok súkromia v mojej prítomnosti, takže sa nad tým nepozastavovali. Dal som im toľko súkromia, koľko som mohol. Snažil som sa nepočúvať ich, ak som si vedel pomôcť.
Snažil som sa, ako som len mohol... Aj tak som všetko vedel.
Rosalie rozmýšľala, ako vždy, nad sebou. Uzrela odraz jej tváre v číchsi okuliaroch a začala premýšľať nad vlastnou dokonalosťou.
Rosalina myseľ bolo plytké jazierko obsahujúce len pár prekvapení.
Emmett zúril nad wrestlingovým zápasom, ktorý v noci prehral s Jasperom. Mohlo by to zabrať všetku jeho skromnú trpezlivosť určenú na zvládnutie dňa v škole na prípravu odvety. Necítil som sa hlúpo počúvaním Emmetových myšlienok, pretože nič, čoby si nebol pomyslel, nakoniec nevyšlo z jeho úst. Vinný som sa cítil možno len vtedy, ak som čítal myšlienky ostatných, pretože som vedel, že sú tu aj veci, ktoré by som vedieť nemal. Ak bola Rosalina myseľ plytkým jazierkom, tak Emmettova bolo jazero bez zradných hlbočín, krištáľovo čisté.
Jasper... ten trpel. Potlačil som vzdych.
Edward. Alice v myšlienkach vyslovila moje meno a obrátila na seba moju pozornosť.
Bolo to takmer také isté, akoby ho vyslovila nahlas. Bol som nadšený, že moje meno akosi v poslednom čase vyšlo z módy - bolo to otravné; vždy keď niekto pomyslel na nejakého Edwarda, moja hlava sa automaticky otočila...
Tentoraz však nie. Alice a ja sme boli brilantní v týchto súkromných rozhovoroch. Len mimoriadne sa stávalo, že nás niekto prichytil. Stále som hľadel na obrazce v omietke.
Ako sa drží? opýtala sa ma.
Zamračil som sa, znamenalo to len malú zmenu na pozícii mojich úst. Nič, čo by upozornilo ostatných. Mohol som sa len jednoducho mračiť z nudy.
Alicina mentálna farba hlasu mala vystrašený podtón, ja som videl v jej mysli, že okrajovo sleduje Jaspera. Je tu nejaké nebezpečenstvo? Zadívala sa do najbližšej budúcnosti, zbežne prezerajúc jednotvárne vízie za mojím zamračeným pohľadom.
Pomaly som pootočil hlavou doľava, ako keby ma zaujala tehlová stena, vzdychol som si a potom sa pretočil späť doprava na pukliny v omietke. Iba Alice vedela, že som záporne potriasol hlavou.
Uvoľnila sa. Daj mi vedieť, ak to začne byť príliš zlé.
Pohol som iba očami - hore na strop a potom späť do svojej pozície.
Ďakujem ti, že to robíš.
Bol som rád, že som jej nemohol odpovedať. Čo také by som mal? "Bolo mi potešením"? To ťažko. Neužíval som si počúvanie Jasperovho strastiplného úsilia. Bolo skutočne potrebné takto experimentovať? Nebolo by bezpečnejšie jednoducho priznať, že možno nikdy nebude schopný udržať svoj smäd tak, ako zvyšok, a nepokúšať jeho hranice? Prečo sa zahrávať s katastrofou?
Ubehli už dva týždne od nášho posledného lovu. Bola to nesmierne dlhá doba. Občas aj trochu nepríjemná - ak sa človek dostal príliš blízko, ak vietor fúkal nesprávnym smerom. No ľudia len zriedkavo pristúpili bližšie. Ich inštinkty im napovedali to, čomu by ich myseľ nikdy neporozumela: že sme nebezpeční.
A Jasper bol v tomto momente veľmi nebezpečný.
V tej chvíli sa malé dievča, na konci stola najbližšieho k nášmu, odmlčalo. Prebehlo si svojimi prstami jej krátke vlasy pieskovej farby. Radiátory priviali jej vôňu naším smerom. Bol som zvyknutý na pocit, ktorý vo mne vyvolávala vôňa - drvivá bolesť v hrdle, krútenie prázdneho žalúdka, automatické napnutie svalov a neustály prúd jedu v ústach...
Bolo to celkom normálne, zvyčajne ľahké nebrať na vedomie. Teraz to bolo však ťažšie, s pocitmi silnejšími, dvakrát mocnejšími, ako som tak sledoval Jasperovu reakciu. Smäd dvakrát silnejší, ako bol ten môj.
Jasper dal svojej predstavivosti voľný priebeh. Predstavoval si seba, ako vstáva zo stoličky hneď vedľa Alice a postaví sa k dievčati. Ako sa k nej nakláňa, ako keby jej niečo chcel zašepkať do ucha, a zanecháva svoje pery na klenbe jej hrdla. Predstavuje si, ako by asi horúci prúd jej krvi pod príjemnou pokožkou chutil v jeho ústach...
Kopol som ho do stoličky.
Jeho pohľad sa na chvíľu stretol s mojim a potom ho sklopil. Mohol som takmer počuť vojnu, čo zvádzalo zahanbenie a vzbúrenie v jeho hlave.
"Prepáč," zamrmlal.
Pokrčil som plecami.
"Nič by si nebol urobil," zašepkala Alice, utišujúc jeho zlosť. "Videla by som to."
Hodil som po nej výraz, ktorý prezrádzal jej lož. Museli sme držať spolu, ja a Alice. Nebolo ľahké počuť hlasy, či vidieť budúcnosť. Dvaja čudáci, ktorí boli obklopený ďalšími čudákmi. Navzájom sme chránili svoje tajomstvá.
"Trochu to pomáha, ak na nich myslíš ako na ľudí," odporučila mu Alice vysokým, melodickým hlasom, príliš rýchlym aby to ľudské uši počuli, aj keby boli blízko. "Volá sa Whitney. Má mladšiu sestru, ktorú zbožňuje. Jej mama pozvala Esme na tú záhradnú párty, pamätáš sa?"
"Viem, kto je," stroho odvetil Jasper. Otočil sa na jedno z malých okien situovaných pod odkvapom po dĺžke miestnosti. Jeho tón ukončil konverzáciu.
Dnes budeme musieť ísť loviť. Bolo by smiešne takto riskovať, skúšať jeho silu, budovať jeho odolnosť. Jasper by jednoducho mal akceptovať svoje hranice a nepresahovať ich. Jeho predošlé návyky neboli prispôsobené nášmu životnému štýlu; nemal by sa takto skúšať.
Alice si ticho vzdychla, postavila sa s tácňou jedla - jej rekvizitou - a nechala ho osamote. Vedela, kedy mal dosť jej podpory. Aj keď bol Rosalin a Emmetov vzťah viac nápadný, boli to Alice a Jasper, ktorí poznali náladu toho druhého tak dobre, ako svoju samotnú. Ako keby si vedeli čítať mysle - no len navzájom.
Edward Cullen.
Reflex. Otočil som sa smerom k zvuku svojho mena, aj keď ho v skutočnosti nikto nevyslovil, bola to len myšlienka.
Moje oči na zlomok sekundy zachytili pár veľkých, čokoládovo-hnedých ľudských očí vsadených do bledej, srdcovitej tváre. Poznal som ju, aj keď som ju predtým nikdy nevidel. Bola to dnes najpopulárnejšia tvár v myšlienkach všetkých ľudských hláv. Nová študentka, Isabella Swanová. Dcéra mestského šerifa, objavila sa tu pre akúsi zmenu v opatrovníctve. Bella. Takto opravovala každého, kto vyslovil jej celé meno...
Znudene som sa odvrátil. Trvalo mi len chvíľu uvedomiť si, že ona nebola tá, kto pomyslel na moje meno.
Jasne že sa jej zapáčili Cullenovci, pokračovala myšlienka.
Teraz som už rozoznal ten "hlas". Bola to Jessica Stanleyová - bola to už nejaká doba odkedy ma obťažovala svojím vnútorným bľabotaním. Aká to len bola úľava, keď sa dostala zo svojho zle namiereného pobláznenia. Bolo takmer nemožné uniknúť jej nepretržitým a smiešnym zaslepeným vidinám. Vtedy som si želal, aby som jej mohol vysvetliť, čo presne by sa bolo stalo, ak by sa moje pery, a zuby ukryté za nimi, dostali blízko nej. To by určite utíšilo to otravné fantazírovanie. Myšlienka ako by reagovala ma takmer rozosmiala.
Nie je taká úžasná, pokračovala Jessica. Nie je dokonca ani len pekná. Nechápem, prečo na ňu Eric tak zíza... alebo Mike.
V duchu sa strhla nad posledným menom. Jej nové pobláznenie, všeobecne známy Mike Newton, sa o ňu vôbec nezaujímal. No zdá sa, že to isté sa nedalo povedať o novom dievčati. Znova to pripomína dieťa s lesknúcim sa predmetom. To dodalo Jessicinim myšlienkam zlomyseľný podtón, aj keď navonok bola k nováčikovi srdečná, keď jej objasňovala všeobecné poznatky o mojej rodine. Tá nová sa na nás musela pýtať.
Na mňa sa dnes tiež každý pozerá, pomyslela si samoľúbo pomimo. Aké šťastie, že má Bella so mnou dve hodiny... Stavím sa, že Mike sa ma bude na ňu pýtať-
Snažil som sa vyhodiť si jej hlúpe kvákanie z hlavy predtým, predtým než ma niečo také a bezvýznamné rozčúli.
"Jessica Stanleyová hádže všetku špinu na Cullenovcov," zamrmlal som smerom k Emmettovi.
Potichu sa zachichotal. Dúfam, že to robí dobre, pomyslel si.
"Skôr by som povedal bez fantázie. Len obyčajné narážky na škandály. Ani štipka toho, akí sme strašidelní. Som trochu sklamaný."
A tá nová? Je tiež sklamaná?
Snažil som sa započuť, čo si tá nová, Bella, myslí ohľadom Jessicinho príbehu. Čo v skutočnosti vidí, keď sa pozerá na kriedovo-bielu pleť rodiny, ktorej sa každý vyhýbal?
Bolo niečo ako moja povinnosť vedieť jej reakciu. Slúžil som ako rozhľadňa, ak to mám takto povedať, pre moju rodinu. Aby som nás chránil. Ak by nás niekto začal podozrievať, mohol by som nás varovať a my by sme sa vytratili. Občas sa to stalo - nejaký človek s veľkou predstavivosťou v nás mohol zbadať podobnosti s postavami v knihe alebo filme. Zvyčajne sa mýlili, no bolo lepšie presunúť sa na nové miesto, než riskovať, že si nás podrobne preskúmajú.
Veľmi, veľmi vzácne, sa niekto ozaj trafil. Nedali sme im možnosť overiť si ich domnienky. Jednoducho sme zmizli, zanechajúc už len strašidelnú spomienku...
Nič som nepočul, aj keď som sa zameral na okolie, kde Jessicin hlúpy vnútorný rozhovor pokračoval. Bolo to akoby vedľa nej nikto nesedel. Aké zvláštne, nepresunula sa niekam inam? To sa mi nezdalo, keďže Jessica tárala ďalej. Obzeral som sa, bol som vyvedený z rovnováhy. Kontrolovať to, čo mi môj druhý sluch hovorí - to bolo niečo, čo som nikdy nemusel robiť.
A znova sa moje oči stretli s tými istými veľkými hnedými očami. Sedela presne tam, kde predtým a pozerala sa na nás, čo bola, predpokladám, prirodzená vec, keďže Jessica ju stále zasypávala miestnymi klebetami o Cullenovcoch.
Rovnako prirodzené by bolo myslenie na nás.
Ale nepočul som ani len šepot.
Začervenala sa a sklopila oči, preč od trápneho prešľapu byť pristihnutá zízaním na cudzinca. Bolo len dobre, že Jasper stále uprene sledoval krajinu za oknom. Nechcel som si ani predstaviť, čo by s ním urobila táto ľahká zásobáreň krvi.
Tieto pocity čo jej prebehli tvárou boli tak jasne viditeľné, ako keby ich bola vyslovila nahlas: prekvapenie, keď nevedome pochopila nepatrné rozdiely medzi jej druhom a tým mojim, zvedavosť pri počúvaní Jessicinho príbehu a ešte niečo... očarenie? Nebolo by to po prvýkrát. Pre svoju korisť sme boli príťažliví. A nakoniec: rozpaky, keď som ju prichytil, ako ma sleduje.
A teraz, napriek tomu, že jej myšlienky boli tak zreteľné v jej zvláštnych očiach - zvláštne, kvôli ich hĺbke; také tmavé, až sa zdali rovné, z miesta, kde sedela, som nepočul nič, iba ticho. Absolútne nič.
Cítil som sa znepokojený.
S týmto som sa ešte nestretol. Dialo sa niečo so mnou? Cítil som sa, ako keby áno. Ustarostene som sa snažil počúvať ďalej.
Všetky hlasy, ktorým som zamedzil vstup náhle kričali vo vnútri mojej hlavy.
...rozmýšľam aká hudba sa jej páči... možno by som jej mal spomenúť to nové CD... Mike Newton rozmýšľal, o dva stoly ďalej, upriamený na Bellu Swanovú.
Aha, ako na ňu zíza. Nestačí, že polovica dievčat na škole čaká, že... ostro si pomyslel Eric Yorkie, keď sa otáčal za dievčaťom.
...to je nechutné. Človek by si myslel, že je slávna alebo čo... Dokonca aj Edwared Cullen na ňu zíza... Lauren Malloryová takmer stmavla od žiarlivosti. A Jessica sa chváli, že je jej nová najlepšia priateľka. Dobrý vtip... Jedovatosť priam prýštila z jej myšlienok.
Stavím sa, že sa jej to už každý pýtal. Ale rada by som s ňou hovorila. Porozmýšľam nad originálnejšou otázkou... uvažovala Ashley Dowling.
... možno že so mnou bude v triede na španielčine... dúfala June Richardsonová.
... toľko toho na práci! Trigonometria a test z angličtiny. Dúfam, že mama... Angela Weberová, tiché dievča, ktorej myšlienky boli výnimočne vľúdne, bola jediná pri stole, ktorá nebola posadnutá touto Bellou.
Všetkých som počul, všetky bezvýznamné myšlienky, čo im preleteli mysľou. Ale žiadna odozva od novej študentky, ktorá mala tak klamne komunikatívne oči.
Samozrejme, mohol som počuť to, čo hovorila Jessice. Nemusel som čítať myšlienky, aby som počul, čo vravel jej tichý, zreteľný hlas z druhej strany miestnosti.
"Kto je ten s červenohnedými vlasmi?" počul som ju opýtať sa, sledujúc ma kútikom oka, no keď zistila, že sa ňu stále zízam, rýchlo sa otočila.
Ak som doteraz mal dosť času dúfať, že zvuk jej hlasu mi pomôže zistiť charakter jej myšlienok ukrytých niekde tam, kde som k nim nemal prístup, teraz som bol sklamaný. Zvyčajne má ľudský hlas rovnakú farbu ako myšlienky. No tento tichý, ostýchavý hlas mi pripadal neznámy, nerozpoznal som ho nikde medzi stovkami myšlienok hmýriacich sa miestnosťou, tým som si bol istý. Bol úplne nový.
Ha, veľa šťastia, hlupaňa! pomyslela si Jessica tesne predtým, ako jej odpovedala.
"To je Edward. Je chutný, to hej, ale škoda mrhať časom. Nerandí. Zjavne tu žiadna nie je preňho dosť pekná." ohrnula nosom.
Otočil som sa, skrývajúc úsmev. Jessica a zvyšok jej triedy nemal ani tušenie, aké mali šťastie, že sa ku mne nikto nejako zvlášť neozýval.
No okrem krátkeho smiechu, som zacítil náhle nutkanie, ktorému som celkom nerozumel. Zlomyseľný podtón Jessiciných myšlienok, o ktorých dievča ani len netušilo, mal nejakým spôsobom niečo spoločné so mnou. Cítil som divné nutkanie postaviť sa medzi ne, ochrániť túto Bellu Swanovú pred temnými zákutiami Jessicinej mysle. Aké zvláštne.
Snažil som sa na to nájsť dôvod a tak som preskúmal nové dievča ešte raz.
Možno to bolo niektoré z mojich dávno zabudnutých ochranárskych inštinktov - silný chráni slabšieho. Toto dievča vyzeralo krehkejšie ako jej spolužiaci. Jej pokožka bola taká priesvitne biela, až bolo ťažké uveriť, že jej poskytovala toľkú obranu pred vonkajším svetom. Dokonale som videl rytmický pulz jej krvi prúdiacej cez žily pod jej bledou, čistou membránou... No na toto by som sa nemal zameriavať. V tomto živote som bol dobrý, no smäd som mal rovnaký ako Jasper tak som radšej nepokúšal osud.
Medzi obočím sa jej zjavila vráska, ktorú si zjavne neuvedomovala.
Bolo to nekonečne frustrujúce! Videl som, že sedieť tu, rozprávať sa s cudzími ľuďmi, byť stredobodom pozornosti bolo pre ňu ťažké. Cítil som plachosť z jej ovisnutých, krehkých pliec, ako keby očakávala odmietnutie. No stále som len videl a cítil, stále som si len predstavoval. Z tohto obyčajného ľudského dievčaťa sa šírilo iba ticho. Nič som nepočul. Prečo?
"Môžme ísť?" zamrmlala Rosalie, prerušujúc moje sústredenie.
S úľavou som od dievčaťa odvrátil pohľad. Mal som už po krk zlyhávania, rozčuľovalo ma to. Nechcel som ani, aby som sa upriamil na jej myšlienky len preto, lebo boli ukryté. Stavím sa, že ak dekódujem jej myseľ - a ja nájdem cestu, ako to urobiť - jej myšlienky budú rovnako bezvýznamné ako myšlienky ostatných ľudí. Nemá cenu, aby som sa ďalej snažil.
"No ako, už sa nás tá nová bojí?" opýtal sa Emmett stále čakajúc na predošlú otázku.
Bez záujmu som pokrčil plecami. Nezaujímal sa o to natoľko, aby sa pýtal ďalej. A ani ja by som nemal.
Vstali sme od stola a vyšli z jedálne.
Emmett, Rosalie a Jasper predstierali, že sú maturanti; rozišli sa do svojich tried. Ja som hral mladšieho. Vošiel som na hodinu biológie a pripravoval sa na ďalší prílev nudy. Pochybujem o tom že pán Banner, muž s priemerným intelektom, by vyrukoval s takou prednáškou, ktorá by prekvapila niekoho, kto dvakrát zmaturoval z medicíny.
V triede som si sadol a nechal som knihy - opäť rekvizity; neobsahovali nič, čo by som už doteraz nevedel - aby sa rozsypali po lavici. Bol som jediný študent, ktorý mal stôl sám pre seba. Ľudia neboli natoľko múdri, aby vedeli, že sa ma majú báť, no ich inštinkty ich držali bokom.
Trieda sa pomaly napĺňala študentmi trúsiacimi sa z obeda. Oprel som sa o stoličku a čakal som. Znova som si želal, aby som bol schopný spánku.
Keďže som o nej rozmýšľal, keď Angela Weberová odprevadila nové dievča k dverám, jej meno upútalo moju pozornosť.
Bella sa zdá rovnako plachá ako ja. Stavím sa, že dnešok je pre ňu skutočne ťažký. Želala by som si povedať niečo... no určite by to znelo hlúpo..
Perfektné! to bola myšlienka Mika Newtona, ktorý sa otočil na stoličke, pozerajúc sa na dievčatá, ktoré práve vošli.
A z miesta, kde stála Bella Swanová - nič. To prázdne miesto, kde mali byť jej myšlienky ma vytáčalo.
Približovala sa, prechádzajúc uličkou vedľa mňa, k učiteľskému stolu.
Chuderka; jediné voľné miesto bolo vedľa mňa. Automaticky som odpratal svoje veci z jej strany stola, ukladajúc knihy na kôpku. Stavím sa, že sa tu bude cítiť dobre. Bola zaradená do dlhého semestra. Možno, pomyslel som si, mi miesto vedľa nej odhalí jej tajomstvá... nieže by som niekedy potreboval čiusi blízkosť... nieže by som našiel niečo cenné na počúvanie...
Bella Swanová znenazdajky vstúpila do prúdu horúceho vzduchu, ktorý ku mne vial radiátor.
Jej vôňa do mňa bolestivo udrela, ako baranidlo. Ten pocit sa nedal ani len opísať.
V tomto momente zo mňa nezostalo nič ľudské; žiadna známka, ani len útržok ľudskosti, ktorou som sa zahaľoval.
Bol som dravec. Ona moja korisť. Na svete neexistovalo nič iné, len táto holá pravda.
Už tu nebola miestnosť plná svedkov - tie boli v mojej mysli už civilné obete. Záhada jej mysle bola fuč. Jej myšlienky už neznamenali nič, pretože ďalej si už nebude nič myslieť.
Bol som upír a ona mala tú najsladšiu krv, akú som kedy cítil za posledných osemdesiat rokov.
Nikdy som si nepredstavoval, že takáto vôňa môže existovať. Ak by som vedel, už dávno by som sa ju vybral hľadať. Prečesal by som kvôli nej celú planétu. Dokázal som si predstaviť tú chuť...
Smäd ma pálil v krku ako oheň. V ústach som mal horúce sucho. Ani čerstvý prúd jedu nerozptýlil moje vzrušenie. Môj žalúdok sa skrútil hladom ako ozvena k smädu. Svaly sa mi napli ako struny.
Neprešla ani len sekunda. Ešte stále sa pohybovala rovnakým krokom, ktorým ku mne priviala svoju vôňu.
Ako sa nohami dotýkala zeme, prebehla po mne očami pohybom, ktorý považovala za kradmý. Stretla sa s mojím pohľadom a ja som mohol vidieť odraz svojej tváre v jej veľkých očiach.
Šokovanie na jej tvári jej na veľmi bolestivú chvíľu zachránilo život.
No neuľahčovala mi to. Keď strávila výraz mojej tváre, krv sa jej nahrnula do líc a zafarbila jej pokožku na najkrajší odtieň, aký som kedy videl. Jej vôňa mi zahmlila myseľ. Len ťažko som mohol premýšľať. Moje myšlienky boli nesúvislé, nekontrolovateľné a zúrivé.
Pohybovala sa už rýchlejšie, ako keby vedela, že musí utiecť. Jej unáhlenie z nej robilo nešikovnú - potkla sa a takmer spadla na dievča sediace predo mnou. Zraniteľná, slabá. Viac než výstižné pre človeka.
Snažil som sa sústrediť na tvár, ktorú som videl v jej očiach, tvár, ktorú som z odporom rozpoznával. Tá tvár netvora, nad ktorou som desaťročia víťazil nekompromisnou disciplínou. Ako ľahko sa teraz dostávala na povrch!
Jej vôňa okolo mňa krúžila, zahmlievala mi myšlienky a takmer ma vyháňala z miesta.
Nie.
Moja ruka pevne uchopila okraj stola, ako som sa snažil udržať sa na stoličke. Drevo nesplnilo svoj účel. Moja ruka rozmliaždila okraj stola, teraz plná rozdrveného dreva, zanechávajúc odtlačky mojich prstov.
Zničiť dôkazy, to bolo základné pravidlo. Rýchlo som rozdrvil okraje špičkami prstov, ostala už len obyčajná diera a kopa triesok na dlážke, ktorú som rozprášil nohou.
Zničiť dôkazy. Civilné obete.
Vedel som, čo sa teraz musí stať. Dievča si má sadnúť vedľa mňa a ju budem musieť zabiť.
Nevinní ľudia v tejto triede - osemnásť žiakov a jeden učiteľ - nebudú môcť opustiť triedu s pohľadom, ktorý o chvíľu uvidia.
Trhlo mnou pri myšlienke, čo musím urobiť. Ani v najhorších časoch som nespáchal nič podobné tejto ukrutnosti, na ktorú som sa chystal. Nikdy som nezabil nevinných, nie v priebehu osemdesiatich rokov. A teraz som plánoval vyvraždiť dvadsať.
Tvár netvora v odraze sa mi vysmievala.
Jedna moja časť sa od nej odvracala, druhá, naopak, plánovala.
Ak by som zabil dievča, mal by som len nejakých pätnásť alebo dvadsať sekúnd, kým by si to ostatní všimli. Možno o niečo viac, ak by si neuvedomovali, čo robím. Nemala by čas ucítiť bolesť, ani kričať; nezabil by som ju surovo. Toto jediné môžem sľúbiť cudzinke s príšerne úžasnou krvou.
Potom by som ich musel zastaviť, ak by chceli utiecť. O okná sa starať nemusím, sú malé a príliš vysoko, aby nimi mohol niekto prekĺznuť. Jediným východom boli dvere - stačilo ich zablokovať a boli by v pasci.
Bolo by oveľa pomalšie a ťažšie, dostať ich všetkých, keby v panike kričali a pobehovali. Síce nie nemožné, ale bolo by tu veľa hluku. Dosť času pre kričanie. Niekto by ho mohol počuť... potom by som bol nútený zabiť ešte viac nevinných.
Pričom jej krv by vychladla, kým by som vraždil ostatných.
Vôňa ma trestala, sucho ma škriabala v hrdle...
Začnem teda svedkami.
V hlave som si to rozplánoval. Bol som v strede miestnosti, v poslednom rade. Najprv by som začal pravou stranou. Stihol by som sa zahryznúť približne do štyroch alebo piatich krkov za sekundu. Nebolo by to hlučné. Pravá strana by bola tá šťastná - nevidela by ma prichádzať. Prešiel by som dopredu a pokračoval ľavou stranou, trvalo by mi to najviac päť sekúnd zabiť všetkých ľudí v miestnosti.
Dosť dlho pre Bellu Swanovú, aby v krátkosti videla, čo bude nasledovať. Dosť dlho, aby pocítila strach. Možno dosť dlho, ak by stuhla od zhrozenia na mieste a nezačala by kričať. Jeden obyčajný krik by zničil všetko.
Zhlboka som sa nadýchol a vôňa bola zrazu oheň, ktorý sa šíril mojimi prázdnymi žilami, vypaľujúc z mojej hrude aj ten posledný zbytok dobra, ktorého som bol schopný.
Už sa otáčala. O pár sekúnd si sadne len niekoľko centimetrov odo mňa.
Netvor v mojej hlave sa usmieval v dychtivom očakávaní.
Niekto hlasno pribuchol svojou knihou po mojej lavici. Neobzrel som sa, aby som si zistil, ktorý z odsúdených na smrť to bol. No tento pohyb ku mne zaslal vlnu obyčajného, čistého vzduchu.
Na jednu krátku chvíľu som bol schopný myslieť jasne. V tomto vzácnom momente som videl v mojej hlave dve tváre, tesne pri sebe.
Jedna bola, kedysi dávno, moja: červenooký netvor čo zabil toľko ľudí, že ich prestal rátať. Odôvodnené a ospravedlniteľné vraždy. Vrah vrahov, vrah ostatných, menej šikovných príšer. Bol to "Boží komplex", ako som to nazval - rozhodovanie sa o tom, kto si zaslúži zomrieť a kto nie. Bol to pre mňa niečo ako kompromis. Živil som sa ľudskou krvou, ale len od tých najhorších kreatúr. Moje obete boli vo svojich mnohých temných chvíľach zábavy asi takí ľudia ako ja.
Tá druhá tvár bola Carlisleova.
Medzi týmito dvoma tvárami nebola žiadna podoba. Jedna bola jasný deň a druhá najčernejšia noc.
Nebol tu žiaden dôvod na to, aby sa podobali. Carlisle nebol môj biologický otec. Nezdieľali sme žiadne spoločné črty. Podobnosť v našej farbe pleti bola len výsledok toho, čo sme boli; každý upír mal rovnako bledú a chladnú pokožku. Podobnosť vo farbe očí bol len ďalším výsledkom toho, čo sme si obaja vybrali.
A aj tak, aj keď tu nebol žiaden dôvod na podobnosť, moja tvár sa zdala, ako keby odrážala tú jeho v posledných sedemdesiatich rokov, odkedy som prijal túto možnosť a nasledoval jeho kroky. Moja tvár sa nezmenila, no mal som pocit akoby niečo z jeho múdrosti poznačilo môj výraz, akoby sa kúsok z jeho súcitu zachoval v tvare mojich úst, akoby sa mi troška z jeho trpezlivosti vryla do čela.
Tieto drobné zmeny však boli teraz stratené v tvári netvora. O chvíľu tu už nebude nič, čo by odrážalo tie roky, ktoré som strávil so svojím stvoriteľom, učiteľom a otcom v každom smere. Moje oči stmavnú na červeno, budú presne také, aké má diabol. Všetka podobizeň bude stratená.
V mojich myšlienkach ma Carlisleove vľúdne oči nesúdili. Vedel som, že by mi odpustili tento strašný čin, ktorý by som urobil, pretože ma mal rád. Pretože si myslel, že som lepší, ako som v skutočnosti bol. A bude ma mať stále rád, aj keď mu ukážem, že sa mýlil.
Bella Swanová si ťažkopádne sadla stoličku vedľa mňa - bála sa? - a vôňa jej krvi vykvitla v mračno okolo môjho tela.
Dokážem svojmu otcovi, že sa mýlil. Tento fakt ma trápil rovnako, ako oheň v mojom hrdle.
S odporom som sa od nej odvrátil, búriac sa proti netvorovi, ktorý túžil zahryznúť sa do nej.
Prečo tu musela prísť? Prečo vlastne musela existovať? Prečo musela zničiť aj ten kúsok pokoja, ktorý som mal v tomto ne-živote? Prečo sa toto protivné dievča muselo vôbec narodiť? Zničí ma. V momente keď som sa od nej odvrátil, prebleskla mnou krutá, neovládateľná nenávisť.
Čo za tvor to bola? Prečo ja, prečo práve teraz? Prečo som musel stratiť všetko len preto, že si zvolila toto mesto, kde by sa pretŕčala?
Prečo tu musela prísť!
Nechcem byť netvor! Nechcem zabiť všetky tieto nevinné deti! Nechcem stratiť všetko, čo som doteraz nadobudol obetovaním a odopieraním!
Nestratím. Nedonúti ma.
Problémom bola jej vôňa, tá príšerne vyzývavá vôňa jej krvi. Keby tu bola nejaká možnosť odolať... Keby som len zacítil ďalší prílev čerstvého vzduchu.
Bella Swanová si prehodila svoje dlhé, husté vlasy mahagónovej farby mojím smerom.
Zbláznila sa? Bolo to, ako keby povzbudzovala príšeru! Ako keby sa jej vysmievala.
Žiaden vánok čerstvého vzduchu odo mňa neodohnal tento pach. Všetko môže byť stratené.
Žiaden vánok neprišiel na pomoc. No ja som nemusel dýchať.
Zastavil som prúd vzduchu valiacim sa cez moje pľúca; úľava bola okamžitá, no nie úplná. Stále som si pamätal vôňu v mojej mysli, jej chuť na mojom jazyku. Nebudem môcť takto zotrvávať dlho, no možno na hodinu by to bolo možné. Jedna hodina. Dostatok času na to, aby som sa vyparil z tejto miestnosti plnej obetí, obetí, ktoré vlastne ani obeťami byť nemusia. Ak vydržím tú jednu krátku hodinu.
Nedýchať bol nepríjemný pocit. Moje telo síce nepotrebovalo kyslík, no bolo to proti mojim inštinktom. Spoliehal som sa na čuch viac než na ostatné zmysly v čase stresu. Viedla ma počas lovu, bola prvým varovaním v nebezpečenstve. Nedostával som sa často do takého nebezpečenstva, ako som bol ja samotný, no pud sebazáchovy bol u mňa taký silný ako u každého normálneho človeka.
Nepríjemné, ale zvládnuteľné. Viac znesiteľné než cítenie jej vône a zahryznutie mojich zubov do tej úžasnej, tenkej, priesvitnej pokožky s horúcou, pulzujúcou-
Hodina! Len jedna hodina. Musím prestať myslieť na jej chuť.
To tiché dievča udržiavalo medzi nami bariéru vlasov a keď sa naklonila dopredu, rozprestreli sa jej po zošite. Nevidel som jej do tváre, aby som mohol zistiť jej pocity v tých hlbokých, jasných očiach.
To preto medzi nami rozprestrela vejár vlasov? Aby predo mnou tie oči skryla? Zo strachu? Z hanblivosti? Aby si predo mnou udržala tajomstvá?
Moja predchádzajúca zlosť nad jej nečujnými myšlienkami bola chabá v porovnaní s potrebou - a nenávisťou - ktorá ma teraz posadla. Nenávidel som toto krehké dievča vedľa mňa tak vrúcne, ako som lipol na svojom niekdajšom ja, na láske mojej rodiny, na mojich snoch byť lepši než som bol... Nenávidel som ju aj to, ako som sa kvôli nej cítil - to mi trochu pomáhalo. Áno, rozčúlenie, ktoré som cítil predtým bolo chabé, ale tiež trochu pomáhalo. Lipol som na každom pocite, ktorý ma vyrušil z predstavovania si, ako by asi chutila...
Nenávisť a rozčúlenie. Netrpezlivosť. Tá hodina nikdy neskonči?
A keď sa hodina skončí... Tak odíde z miestnosti. A čo urobím ja?
Mohol by som sa predstaviť. Ahoj, volám sa Edward Cullen. Môžem ťa odprevadiť na ďalšiu hodinu?
Povedala by áno. Bola by to zdvorilé. Aj keby sa ma bála, a podozrieval som ju že áno, neporušila by spoločenské pravidlá a šla by za mnou. Malo by to byť dosť ľahké naviesť ju na zlý smer. Les sa vynímal ako prst, ktorý sa dotýka zadného rohu parkoviska. Mohol by som jej povedať, že som si zabudol knihu v aute...
Všimol by si niekto, že som by som bola osoba, s ktorou ju videli naposledy? Ako vždy, pršalo; dva tmavé pršiplášte by nevzbudili žiadnu pozornosť, neprezradili by ma.
Okrem toho, nebol som jediný študent, ktorý si ju dnes všimol - aj keď nikoho jej prítomnosť tak nezožierala, ako mňa. Hlavne Mike Newton si bol vedomý každého jej nepatrného presunu jej tela, keď sa vrtela na stoličke - už takto blízko sa cítila nepríjemne ako všetci ostatní, ako som predpokladal, než jej vôňa zmarila všetko to moje ľudomilné správanie. Mike Newton by si bol všimol, ak by odišla z triedy so mnou.
Ak by som vydržal hodinu, vydržal by som aj dve?
Strhol som sa na bolesť z pálenia.
Išla by domov, do prázdneho domu. Šerif Swan pracuje od rána do večera. Poznal som jeho dom, tak ako každý iný v tomto malom meste. Bol situovaný hneď vedľa hustého lesa, mimo ľudí. Aj keby mala čas kričať, čo by nemala, nikto by ju nepočul.
Toto by bola tá spoľahlivá cesta. Prežil som sedemdesiat rokov bez ľudskej krvi. Ak zadržím dych, dokážem prečkať dve hodiny. A keď s ňou budem sám, nikto ďalší sa nezraní. A nikto ma nebude rušiť, súhlasil netvor v mojej hlave.
Bolo hlúpe myslieť si, že záchranou devätnástich ľudí trpezlivosťou a snahou budem menší netvor, ak zabijem toto nevinné dievča.
Aj keď som ju nenávidel, vedel som, že je to voči nej nefér. Že v skutočnosti som nenávidel sám seba. A oboch by som nás nenávidel ešte viac, keby bola mŕtva.
Takto som strávil celú hodinu - vymýšľaním najlepších spôsobov, ako by som ju zabil. Snažil som sa nevybavovať si samotný akt. To by bolo na mňa príliš veľa; mohol by som prehrať a v mihu oka všetkých vyzabíjať. Tak som len plánoval stratégiu a nič viac. To ma držalo nad vodou celú hodinu.
Raz na konci hodiny na mňa nakukla spoza súvislej steny jej vlasov. Zacítil som neoprávnenú nenávisť, keď sa nám pohľady stretli, vnímajúc svoj odraz v jej vystrašených očiach. Krv jej sfarbila líca tesne predtým, než sa stihla ukryť za vlasmi a ja som po nej takmer skočil.
No zazvonil zvonček. Zachránený zvončekom - aké klišé. Obaja sme boli zachránení - ona pred smrťou, ja tesne pred tým, aby som sa zmenil na nočnú moru ktorej som sa bál a ktorú som neznášal.
Nemohol som ísť tak pomaly, ako by som mal, keď som vybehol z miestnosti. Ak by sa na mňa niekto pozeral, tak ma mohol začať podozrievať - že so mnou niečo nie je v poriadku. No nikto sa mnou nezaoberal. Všetky ľudské myšlienky boli upriamené na dievča ktorá bola odsúdená na smrť len v takom krátkom čase ako je jedna hodina.
Skryl som sa v aute.
Nebol som rád, že som to musel robiť. Ako zbabelo to znelo. No práve teraz som to musel urobiť.
Nemal som dostatok sebakontroly, aby som mohol ostať medzi ľuďmi. Sústredenie sa na snahu nezabiť jedného z nich ma vyčerpalo natoľko, že mi neostalo dosť na zbytok. Aké plytvanie by to bolo. Ak by som sa poddal príšere, to je ako zaplatiť si za prehru.
Pustil som si CD, ktoré ma zvyčajne upokojilo, no teraz to akosi nefungovalo. Nie, to, čo pomáhalo najviac bol studený, vlhký čistý vzduch ktorý vial s mrholením cez moje otvorené okno. Hoci som si ešte jasne pamätal Bellinu vôňu krvi, vdychovanie čistého vzduchu bolo ako zbavovanie môjho tela infekcie.
Opäť som bol v poriadku. Zasa som mohol premýšľať. A porátať sa s tým. S tým, čím som nechcel byť.
Nemusel som ísť k nej domov. Nemusel som ju zabiť. Očividne som bola racionálne mysliaca osobnosť a mal som na výber. Vždy je tu nejaká možnosť.
Už som sa necítil ako v triede... no teraz som nesedel vedľa nej. Možno ak by som sa jej veľmi opatrne vyhýbal, môj život sa nemusel zmeniť. Veci sa mi páčili tak, ako sú. Prečo by som to mal nechať niekoho protivného a chutného zároveň zničiť?
Nemusel som sklamať svojho otca. Ani zapríčiniť mojej matke stres, obavy... bolesť. Áno, moju adoptívnu mamu by to zabolelo. Esme bola taká jemná, taká nežná. Zapríčinenie niekomu ako je Esme bolesť, by bolo jednoducho neospravedlniteľné.
Aké ironické, že som chcel toto ľudské dievča ochrániť pred úbohými a hlavne bezzubými myšlienkami Jessicy Stanleyovej. Ja som tá posledná osoba, ktorá by ju mala ochraňovať. Nikdy nebude potrebovať ochranu viac ako predo mnou.
Kde trčala Alice? náhle som si pomyslel. Nevidela ma zabíjať dievča všetkými tými spôsobmi? Prečo mi neprišla na pomoc - zastaviť ma, alebo mi pomôcť zahladiť stopy? Bola tak zaujatá sledovaním Jaspera že jej ušlo ešte niečo oveľa horšie? Alebo som bol mocnejší, ako som si myslel? Skutočne by som dievčaťu nič neurobil?
Nie, vedel som, že to nebola pravda. Alice sa musela veľmi uprieť na Jaspera. Hľadal som ju v smere, kde som vedel, že bude - v malej budove, ktorá sa používala pre hodiny angličtiny. Netrvalo mi dlho aby som zistil, kde sa nachádza jej hlas. A mal som pravdu. Každou svojou myšlienkou bola sústredená na Jaspera, sledujúc jeho slabú vôľu.
Želal som si, aby som ju mohol požiadať o radu, no zároveň som bol rád, že sa nedozvedela, čoho som bol schopný. To, že o tom nešťastí nevedela, som si uvedomil len v poslednej chvíli.
V tele som cítil nový oheň - oheň zahanbenia. Nechcel som, aby to ostatní vedeli.
Ak by som sa Belle Swanovej vyhýbal, ak by som ju bol schopný nezabiť - keď som na to pomyslel, netvor v mojom vnútri sa zvíjal od zúrivosti - tak potom to nikto nemusí vedieť. Ak by som sa držal ďalej od jej vône...
Nevidím dôvod, prečo to neskúsiť. Vybral by som si správne. Pokúsil by som sa byť to, čo si Carlisle myslel, že som.
Posledná hodina o chvíľu skončí. Rozhodol som sa zrealizovať svoj plán. To by bolo lepšie než sedieť na parkovisku a riskovať, že môže okolo mňa prejsť a všetko zničiť. Opäť som zacítil voči nej nepochopiteľnú nenávisť. Neznášal som to, že mala nado mnou moc, ktorú si ani neuvedomovala. Že by zo mňa mohla urobiť niečo, čo som odvrhoval.
Rýchlo som kráčal - trošku rýchlejšie ako som mal, ale v okolí nebol nikto - cez malý školský areál. Nebol tu žiaden dôvod, prečo by som mal Bellu Swanovú stretnúť. Budem sa jej vyhýbať ako nákaze, ktorou vlastne bola.
V kancelárii nebol nikto, okrem sekretárky a to bola jediná osoba, ktorú som chcel vidieť.
Nevšimla si, keď som vošiel.
"Pani Copeová?"
Žena s neprirodzene červenými vlasmi zdvihla hlavu a oči sa jej rozšírili. Vždy som ich prichytil, keď bola nepozorní, to bol znak, ktorému nerozumeli, nezáležalo koľkokrát predtým už videli jedného z nás.
"Och," mierne zmätená si vzdychla. Uhladila si košeľu. Si hlúpa, pomyslela si. Môže mi byť synom. Je príliš mladý, aby som o ňom takto rozmýšľala...
"Ahoj Edward. Čo pre teba môžem urobiť?" Zatrepotala mihalnicami ukrytými za hrubými sklami okuliarov.
Nepríjemné. No vedel som, ako byť očarujúci, ak som chcel. Bolo to ľahké, keďže som presne vedel, aký tón alebo gesto použiť.
Naklonil som sa k nej a pozrel jej do očí spôsobom, ako keby som jej hľadel až do hĺbky v jej plytkých, malých hnedých očí. Jej myšlienky už len zmätene pobehovali. Toto bude ľahké.
"Tak som rozmýšľal, či by ste mi nepomohli s mojím rozvrhom," povedal som tlmeným hlasom, ktorý som si uschovával pre ľudí.
Počul som, ako sa jej rozbúchalo srdce.
"Samozrejme, Edward. Ako ti mám pomôcť?" Je príliš mladý, príliš mladý, opakovala si. Samozrejme, nesprávne. Bol som starší ako jej starý otec. No vzhľadom na môj vodičský preukaz, mala pravdu.
"Rozmýšľal som, či by som sa mohol presunúť z hodín biológie na maturitnú úroveň iného vedného odboru? Napríklad na fyziku?"
"Máš nejaký problém s pánom Bannerom, Edward?"
"Nemám, ja len že tú látku som už študoval..."
"Na tej špeciálnej škole na Aliaške, do ktorej ste chodili všetci, viem." Zošpúlila pery v uvažovaní. Všetci by mali byť na vysokej. Učitelia sa sťažujú. Trefné názory, nikdy nezaváhajú s odpoveďou, žiadne chyby na teste - ako keby našli spôsob, ako podvádzať na každom predmete. Pán Varner by radšej veril, že každý švindľuje než by priznal, že nejaký študent je chytrejší ako on. Stavím sa, že ich doučuje ich mama... "Vlastne, Edward, fyzika je už zaplnená. Pán Banner neznáša, keď je v triede viac ako dvadsaťpäť študentov-"
"Nebudem robiť problémy."
Samozrejme že nie. Nikto z perfektných Cullenovcov. "Ja to viem, Edward. No nie je tu dosť stoličiek ako..."
"Môžem si potom vypustiť hodinu? Mohol by som ju využiť na samostatné štúdium."
"Vynechať biológiu?" Padla jej sánka. To je šialené. Aké ťažké je presedieť celý predmet, ktorý už viete? Niečo sa musí diať s pánom Bannerom. Možno by som sa o tom mala s Bobom porozprávať... "Nebudeš mať dosť známok na zmaturovanie."
"Dobehnem to na budúci rok."
"Mal by si sa o tom porozprávať s rodičmi."
Dvere za mnou sa otvorili, no ktokoľvek to bol, nemyslel na mňa a tak som sa mohol plne sústrediť na pani Copeovú. Jemne som sa priblížil a zhypnotizoval som jej oči. Šlo by to lepšie, keby mali moje oči zlatý odtieň namiesto čiernej. Čierna ľudí strašila, ako bolo aj jej účelom.
"Prosím, pani Copeová?" Môj hlas bol taký jemný a neodolateľný, ako len mohol, a to mohol byť teda riadne. "Nie je tu niečo iné, kam by som si to mohol prehodiť? Som si istý, že tu niekde musí byť voľné miesto. Biológia ako šiesta hodina nemôže byť jediná možnosť..."
Usmial som sa na ňu a dával som si pozor, aby som neukázal zuby tak široko, aby ju to vystrašilo. Na tvári mi ostal mäkký výraz.
Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie. Príliš mladý, horúčkovito si pripomínala. "No, môžem sa porozprávať s Bobom - myslela som pánom Bannerom. Uvidím či -"
Len sekundu trvalo, aby sa všetko zmenilo; atmosféra v miestnosti, moje poslanie, dôvod, prečo som sa nakláňal k červenovlasej žene... To, čo bolo predtým, bolo teraz inak.
Len sekundu trvalo, keď Samantha Wellsová otvorila dvere, hodila do koša pri dverách podpísanú ospravedlnenku a ponáhľala sa preč zo školy. Len sekundu trvalo náhlemu poryvu vetra cez otvorené dvere, než do mňa narazil. Len sekundu trvalo, aby som si uvedomil, kto bola tá osoba, ktorá ma neprerušila svojimi myšlienkami.
Otočil som sa, hoci som si to nemusel overovať. Pomaly, bojoval som proti svalom, ktoré sa začínali opäť priečiť.
Bella Swanová stála opretá o stenu vedľa dverí, v ruke držala papier. Jej oči sa ešte viac rozšírili keď zbadala môj neľudský, zúrivý pohľad.
Vôňa jej krvi naplnila každý kúsok malej, dusnej miestnosti. V mojom krku horelo.
Netvor na mňa znova zízal z odrazu v jej očiach, tá tvar zla.
Moja ruka zaváhala vo vzduchu nad pultom. Nemusel som sa obzrieť späť, aby som sa ponad neho natiahol a vrazil hlavu pani Copeovej do stola s dostatočnou silou, aby som ju zabil.
Dva životy namiesto dvadsať. Dobrý obchod.
Príšera dychtivo čakala, kedy to urobím.
No stále som mal na výber - muselo tu byť na výber.
Prestal som dýchať a predstavil som si Carlisleovu tvár. Otočil som sa späť k pani Copeovej a počul som jej vnútorné prekvapenie, keď si uvedomila zmenu v mojom výraze. Odvrátila sa odo mňa, no svoj strach nevyjadrila slovami.
Používajúc všetku kontrolu, ktorou som sa ovládal v desaťročiach sebazapierania, som zjemnil svoj hlas. Mal som ešte dostatok vzduchu na pár slov.
"Tak nič. vidím, že to nie je možné. Veľmi pekne vám ďakujem za pomoc."
Otočil som sa na päte a zmizol z miestnosti, snažiac sa necítiť horúcu krv dievčaťa, keď som prechádzal okolo nej len pár centimetrov.
Nezastavil som sa až pokiaľ som si nesadol do auta, pohybujúc sa celú cestu až príliš rýchlo. Väčšina ľudí už odišla, takže tu nebolo veľa svedkov. Počul som, že si to jeden zo študentov - D.J. Garrett všimol, no nakoniec tomu nevenoval pozornosť...
Odkiaľ sa tu zjavil Cullen - takmer z ničoho nič. Zasa mám priveľkú fantáziu. Mama vždy hovorí...
Keď som vkĺzol do svojho Volva, ostatní študenti už boli na parkovisku. Snažil som sa kontrolovať svoje dýchanie, no lapal som po dychu, ako keby som sa dusil.
"Edward?" Znepokojene sa opýtala Alice.
Iba som potriasol hlavou.
"Čo sa ti, do čerta, stalo?" dožadoval sa odpovede Emmett, chvíľkovo nahnevaný, keďže Jasper nebol v nálade, aby mohol súhlasiť s odvetou.
Namiesto odpovede som naštartoval auto. Musel som sa odtiaľto dostať skôr, než by ma Bella Swanová mohla aj tu prenasledovať. Môj osobný démon čo ma strašil... Obrátil som auto a zrýchlil. Šiel som sedemdesiatkou ešte predtým, než som vyšiel na cestu. Na ceste som išiel stodesať ešte predtým, než som zahol za roh.
Bez toho aby som sa pozrel som vedel že Emmet, Rosalie a Jasper sa pozerali na Alice. Pokrčila plecami, pretože nevedela, čo sa už stalo, iba to, čo príde.
Teraz na mňa hľadela. Obaja sme videli, čo sa dialo v jej hlave a obaja sme boli prekvapení.
"Odchádzaš?" zašepkala.
Zbytok teraz zízal na mňa.
"Odchádzam?" zasyčal som cez zovreté pery.
Potom videla, ako moje rozhodnutie zatrepotalo vzduchom a druhá možnosť zvrtla moju budúcnosť v ponurú.
"Och."
Bella Swannová, mŕtva. Moje oči, žiariace na sýtočerveno čerstvou krvou. Prenasledovanie, ktoré bude pokračovať. Ten čas, ktorý sme mohli prečkať, kým by sa mohli veci urovnať a my by sme začali od začiatku....
"Och." povedala znova. Obraz sa zaostroval. Prvýkrát som videl vnútro domu šerifa Swana a Bellu v kuchyni so žltými skrinkami otočená chrbtom ku mne, kým ja som ju sledoval z tieňa... vôňa ma vylákala za ňou...
"Prestaň!" zastenal som, nedokázal som zniesť viac.
"Prepáč," zašepkala s rozšírenými očami.
Netvor mal veľkú radosť.
Vízia v jej mysli sa zmenila. Prázdna cesta uprostred noci, po okraji stromy pokryté snehom, rýchlosť takmer tristodvadsať kilometrov za hodinu.
"Budeš mi chýbať," povedala. "Nezáleží na tom, ako dlho budeš preč."
Emmett a Rosalie si vymenili znepokojené pohľady.
Boli sme už blízko cesty, ktorá viedla k nášmu domu.
"Tu nás vylož," pokynula mi Alice. "Carlisleovi by si to mal povedať sám."
Prikývol som, brzdy na aute zaškrípali, ako som znenazdajky zastavil.
Emmett, Rosalie a Jasper potichu vystúpili; Alice im to vysvetlí, keď už budem preč. Chytila ma za plece.
"Urobíš správnu vec," zašepkala. Tentoraz to nebola vízia - bol to príkaz.
"Je to jediná rodina, ktorú Charlie Swan má. Zabilo by ho to."
"Viem," povedal som, súhlasiac iba s poslednou časťou.
Vybehla z auta, aby sa pridala k zvyšku, obočie sa jej stiahlo úzkosťou. Stratili sa v lese ešte predtým, než som stihol otočiť auto.
Na ceste do mesta som zrýchlil a vedel som, že vízia čo mala Alice mi bude prebleskovať mysľou. Keď som sa vracal do Forksu stopäťdesiat kilometrovou rýchlosťou, nebol som si istý, kam vlastne idem. Povedať otcovi zbohom? Alebo prebudiť príšeru v mojom vnútri? Cesta sa strácala pod kolesami môjho auta.