Jednorázovka

26.02.2010 21:45

 

Ach, konečne doma, pomyslela som si, len čo som otvorila dvere do svojho domu. No teda, skôr domčeka, ktorý stál na rozhraní poľa a lesa. Počula som, ako Jina, môj pes Rhodesky Ridgeback, zoskakuje z mojej postele a cez beží za mnou cez celý malý prízemný dom.
Ospalo sa pozerajúc, no radostne vrtiac chvostom ma vítala medzi dverami.
Vyšla pred dom a pozrela sa na mňa veľavýznamným pohľadom.
Povzdychla som si, no odhodila som tašku a išla sa s ňou prejsť.
Nebývali sme na samotke, ako sa môže zdať, bola to len malá dedina na okraji lesa. Polia boli ušliapané a viedlo nimi veľa cestičiek, ktorými dedinčania chodili do lesa a späť.
Ja som bola posledný dom pri lese.
Vydala som sa po známej ceste a Jina si veselo vykračovala vedľa mňa, chvíľu predo mnou, neskôr zase za mnou. Presne tak, ako vždy.
Každým krokom som sa viac a viac vzďaľovala od dediny a mierila mimo civilizáciu popri lese.

Les bol dnes pokojný, nebolo počuť žiadne zvuk vydávané zvieratami. Či už to bolo vzdialené vytie, alebo cvrlikanie cvrčkov. Ale mňa to veľmi neznepokojovalo. Kráčala som ďalej a vychutnávala si vietor, ktorý mi vial od chrbta. Nadvihoval mi moje husté bledohnedé vlasy a príjemne ma chladil po vyčerpávajúcom a teplom dni.

Začula som praskať vetvičku a potom sa akoby z ničoho nič zjavil anjel. Teda, bol to prekrásny, no nebezpečne vyzerajúci muž v mojom veku - mohol mať tiež okolo 20, no aj viac. Nevedela som posúdiť jeho vek, no ten ma už nezaujímal.
Jeho prekrásne oči boli úplne čierne a plné túžby. Lenže inej, akú pociťujem ja, alebo hociktorý iný človek. Tá túžba bola dôvodom, prečo jeho rysy vyzerali tak nebezpečne.
Bola som v šoku a jediné, čo som mohla robiť, bolo dívať sa, ako sa jeho nebezpečné oči zabodávajú do mojich a nedovoľujú mi sa pohnúť.
Jedna jeho ruky zovrela tú moju nad lakťom a druhá mi naklonila hlavu na stranu a odhalila krk.
Pery, ktoré mal doteraz stisnuté k sebe sa pootvorili a odhalili dokonalý chrup. Začal sa približovať k môjmu krku, ale jeho okná do duše prezrádzali boj, ktorý prehrával.
Nechce to urobiť - napadlo ma - no teraz je už pre mňa neskoro.
Už som cítila jeho pery na svojom krku, vedela som, že je koniec, no ústa sa mi začali samé od seba pohybovať. Neprosili, nemodlili sa ale prehovárali k neznámemu.
"Neurobíš to, nechceš to urobiť," vyslovila som nahlas svoje myšlienky.
Môj hlas bol pevný, akoby som pred smrťou stála každý deň a ja som si bola istá tým, že je dobrý. Aké hlúpe, no nerozmýšľala som nad tým, či mi to zachráni život. Nedúfala som v nič, len som cítila silnú potrebu to povedať. Preto ma prekvapilo, ked sa jeho chladné pery celkom nečakane odpútali od môjho krku.
Tvár mal však stále blízko pri mne, až tak, že to vyzeralo, že ma chce pobozkať. Zdalo sa mi, že ani len nedýchal, len mi uprene hľadel do očí.  Neviem, čo v nich videl, no ja som si začala byť istá, že boj vyhral.
Pozorne som si prezrela jeho dokonalú tvár, ktorú teraz zdobil prekvapený výraz.
 
"Bojíš sa?" pýtal sa, akoby to potreboval.
"Áno," priznala som neochotne. Nechcela som klamať a moje oči mu to už museli povedať. Stále som pred sebou videla ten divý pohľad - jeho pohľad upriamený na mňa.
"Už nemusíš," zašeptal prekrásnym zmyselným hlasom. Znelo to ako prosba. Akoby on nechcel, aby som sa bála.
Povolil zovretie, ktorým mi ešte stále zvieral ruky a zdvihol tú druhú, aby ma pohladil po líci.
Napriek tomu, že ma pred chvíľou chcel zabiť, som sa teraz cítila bezpečne a chcela som byť s ním. Bolo zvláštne, že som takto rýchlo zmenila názor. No, je pravda, že som taká bola vždy. Alebo to tentokrát urobil on? Donútil ma nejako podvedome, aby som si myslela čo chce on? Veď ani neviem, čo je - kto je.

"Je mi to tak ľúto - tak ľúto, skutočne," povedal mi niekoľko krát. Potom vetu akoby dokončil.
"Nemôžem ťa pustiť, vieš o nás. Aj keby si to nepovedala, zabili by nás, lebo by to zistili."
"Tak čo mám robiť? Čo urobíš ty?"
Strach sa pobral preč, už som sa o svoj život nebála. Chcela som byť s ním, len to som chcela. Zase tie zvláštne pocity...
"Sú štyri možnosti, predstavím ti však len tri, tú poslednú neurobím."
Prikývla som, pripravená na všetky možnosti. Smrť je určite jednou z nich.
"Môžeme skúsiť, či na to neprídu a jednoducho ťa nechám ísť," zamračila som sa, táto možnosť sa mi nepáčila. Všimol si to a tak pokračoval.
"Môžeš byť so mnou, ale bol by som jediný, s kým sa smieš stretnúť. Z mojej i tvojej rasy. Stále by ti však hrozilo nebezpečenstvo, a to hlavne z mojej strany. Bude pre mňa ťažké, byť ti nablízku." Táto možnosť sa mi pozdávala viac, no chcela som vedieť ďalšie možnosti.
"Alebo ma zabiješ," povedala som pokojne. On sa zatváril vydesenejšie ako ja, keď som hovorila o vlastnej smrti.
"Aj to je možnosť," povedal priduseným hlasom, táto voľba sa mu zjavne nepáčila.
"Alebo?" pomáhala som mu, keď sa nejako nemal povedať poslednú možnosť. Zjavne sa mu tá celkom páčila, ale zároveň sa mu nezdala správna.
"...ťa premením na upíra, ako som sa." Dokončil moje vetu, snažila som sa zistiť, prečo sa mu táto možnosť nepáči. Takže upír. To preto mal predtým také čierne oči, no teraz hnedé?
 
"Čo je na tom zlé?"
Prekvapene vypleštil oči a jeho tvár sa zamračila nesúhlasom z mojim výberom.
"Budeš netvor!"
Budem s tebou - pomyslela som si. Ani ho nepoznám a zrazu som na ňom závislá, to nie je veľmi dobré.
"Budeme žiť a nebude to pre teba ťažké. Nebudeš mať starosti."
"Nevieš, čo to obnáša. A máš sa zaujímať o seba a nie o mňa." Povedal nesúhlasne.
"Tak mi to povedz. A, popravde, nechápem prečo by som mala." Dala som si ruky v bok a pozerala sa naňho. Zrazu mi prišlo, že ho poznám tak dlho.
Vystrel sa, lebo doteraz sa krčil nado mnou, a ja som musela zakloniť hlavu aby som mu videla do mierne sklopenej tváre. Jeho prekrásna bledá tvár priam svietila oproti atramentovej oblohe za ním. Len pár hviezd dokázalo žiariť pri jeho kráse a boli to len tie, ktoré keby sa pospájali, vytvorili by k jeho telu krídla. Akoby patril do súhvezdia.
Zdvihla som ruku a priložila si dlaň na jeho líce. Bola som prekvapená, keď nezmizol a ešte viac, keď sa usmial a priložil mi svoju ruku na moju.

Žeby ma mal rád?
Neviem, ale táto chvíľa bola prekrásna.
"Ktorú možnosť by si si vybral ty, keby si bol na mojom mieste?"
"Tú poslednú, s tebou by som chcel stráviť svoju večnosť."
Večnosť, tak dlhá doba, ale keď bude chcieť byť so mnou, ak so mnou ostane...
"Tak prečo si ju nemôžem vybrať ja?" pýtala som sa, vediac, čo moje slová znamenajú a on to pochopil tiež.
Sklonil sa ku mne, akoby ma chcel pobozkať, no potom sa v jeho očiach opäť rozpútal ten boj, bojoval s túžbou nasýtiť sa mojou krvou.
Odtiahla som sa od neho, no nie ďaleko, pretože ma držal.
Potriasol hlavou, opäť vyhral. Len som sa bála, že nabudúce sa to už nestane.
"Naozaj to chceš?" potešil ho môj výber a zároveň trápil.
"Áno, chcem."
 
Až teraz som si uvedomila, že som dlho nevidela svojho psa.
"Počkaj tu chvíľu, hneď sa vrátim."
Nestihla som nič povedať a stála som sama.
Začala som kričať na Jinu, no neukazovala sa. Po chvíli som to vzdala a v tej chvíli prišla. Uši mala sklopené a chvost medzi nohami. Asi ju vydesil viac, ako mňa.
"To bude dobré," utišovala som ju a hladkala. Privinula sa ku mne, akoby potrebovala ochranu. Na to, aká bola veľká, bola veľmi bojazlivá.
Zrazu zaskučala a roztriasla sa. Zdvihla som hlavu a videla, ako tam stojí môj anjel, ležérne sa opieral o stôl a sledoval ma.
Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval. Prišiel ku mne a môj pes sa roztriasol ešte viac.
"Bojí sa ma. Cíti, že som nebezpečný aj ty by si to mala vedieť."
Povedal a znovu ustúpil, aby ju zbytočne nestresoval. Vstala som a išla za ním.
"Možno by som to mala cítiť, ale cítim sa presne opačne," priznala som sa a sklonila hlavu. Nebolo to presne to, čo som chcela povedať, vyletelo to zo mňa. Prišiel ku mne a objal ma. Pritisla som sa k nemu, ako najviac som mohla, no potom som stuhla.
Odtiahol sa, aby mi videl do tváre.
"Už ti to nevadí, byť tak blízko?" doplnila som nakoniec.
"Bol som smädný, dlho som nebol na love, teraz to už je znesiteľnejšie. Nikdy ma neprestane lákať krv, ale teraz som maximálne pod kontrolou."
 
Usmial sa.
"Takže by si ma mohol premeniť aj teraz?"
Šok mu preletel po tvári a potom pobavenie.
"Kam sa ponáhľaš. Nemala by si najskôr zistiť, či za to stojím."
"Budem mať na to večnosť," mrmlala som mu do hrude, pretože ma znova tuho objal.
Zacítila som jeho pery vo svojich vlasoch.
"Vlastne nemáš na výber. Pokiaľ by si si nezvolila smrť a nechcela riskovať so zabúdaním, čož teraz už pôjde ťažko, musela by si žiť so mnou do konca svojho krátkeho života."
"Mne by to nevadilo, ale nechcela by som starnúť, zatiaľ čo ty budeš navždy mladý."
Odtiahol sa aby sa mi pozrel do očí. Potom ma pustil. Skôr, ako som začala protestovať ku mne napriahol ruku a povedal: "Som Dominik."
Prekvapene som prijala jeho ruku.
"Kamila."
Krátko sme si potriasli rukou, pretože ma hneď stiahol do svojho objatia, aby mi do ucha pošepkal vysvetlenie.
"Mal by som vedieť, kto ma tak nečakane okúzlil. A hlavne, nemôžem ťa najskôr premeniť a potom sa s tebou zoznamovať."
Súhlasné som niečo zamrmlala, no potom som prehovorila.
"Čo tá premena obnáša?"
"Bude to veľmi bolieť a na konci po mne začneš túžiť, preto som chcel počkať."
Prehltla som, to som nečakala.
Z premýšľania ma vytrhol jeho smiech.
"Nič také, len to bude príšerne bolieť," pri druhej časti vedy už bol opäť vážny.
"Tak potom, nech to mám za sebou," povedala som a uvedomila som si, že neviem ako ma premení.
"Keď moje zuby prekusnú tvoju pokožku, vpustia do teba jed. Pokiaľ z teba nevysajem krv, ale nechám jed, aby menil tvoje telo, staneš sa tým čím ja."
Zopakovala som teda svoju predchádzajúcu vetu a odhrnula si vlas z krku. Potom som naklonila hlavu na stranu, presne tak, ako mi ju naklonil on predtým.
Priklonil sa ku mne, no neprehryzol mi pokožku, ale začal ma bozkávať na krk.
"Snáď nechceš trpieť uprostred lesa a posledné, čo povieš bude tvoje zmierenie sa s večnosťou," mrmlal mi do pokožky a ja som takmer nedokázala zachytiť význam jeho slov.
"Fajn, už viem, čo chcem povedať ako posledné."
 
Zdvihol ma do náručia a rozbehol sa so mnou.
Až keď zastavil, som si dokázala uvedomiť, že už som v nejakom dome a teraz pravdepodobne ležím na jeho posteli.
"Vitaj u mňa doma," usmial sa.
Naklonil sa ku mne, už bol pripravený. Jemne ma pohladil po teraz už holom krku a potom pobozkal. Tesne predtým, ako jeho zuby prekusli moju pokožku som mu povedala svoje posledné slová, ako človek: "Milujem ťa, Dominik."
Späť