Jednorázovka
26.02.2010 21:41
Syn bohatého šľachtica sa mal zasnúbiť s jednou prekrásnou dievčinou. Nie z lásky, pre bohatstvo, ale kvôli dohode ich rodičov, pre uzmierenie rodín, ktoré dlhú dobu navzájom bojovali o územie Bohov.
Bol zúfali, dievčina, hoc krásna, pre neho nebola ideálom ženy, po ktorej celý život túžil. Lenže musel poslúchať, musel si ju vziať a tak aj urobil. Snažil sa byť vzorným manželom, lenže sám bol mladý a na rodinu ešte nemyslel.
Jedného nešťastného večera sa jeho žena dozvedela, že ju neľúby, a ani po nej netúži a veľmi sa nahnevala. Počkala, kým príde jej manžel domov a pohádali sa.
Žena začala hádzať predmety po izbe a muž sa ju snažil krotiť, aby si neublížila.
"Preklínam ťa, nech naveky pomáhaš s nešťastnou láskou. Budeš prebývať ako ilúzia, duch. Nebudeš existovať a predsa nenájdeš pokoj, kým nenájdeš...." jej slová pokračovali, ale nik si ich nepamätá. Žena, ktorá ho ľúbila, v ten večer zomrela a v tú istú dobu sa naplnila aj jej kliatba. Nikto nevie, ako ju dokázala vyvolať, ale Peter v ten večer začal miznúť až sa stal len ilúziou odsúdenou k večnému blúdeniu
***
Diana ležala v záhrade a vyhrievala sa na slnku. Mala zavreté oči zmáčané od sĺz. Bolo to dlho, čo naposledy videla svoju lásku a už ho asi nikdy neuvidí. Stretli sa len náhodne, na pár mizivých okamžikov mohli byť spolu. Hotel by sa zdal veľký, no oni sa našli.
Lenže cesty sa im náhle rozišli a hoci si sľúbili, že sa ešte stretnú, nestalo sa tak. jedno stretnutie za druhým museli odložiť, až bol čas odchodu. Vtedy zistila, že aj on už je preč a nenašla nič, okrem lístku, že ho veľmi mrzí, že odišiel bez rozlúčenia, ale že dostal naliehavú žiadosť o príchod domov a vraj sa bude musieť na niekoľko mesiacov presťahovať do zahraničia. Takže si bude musieť vybaviť nové číslo. Vraj je mu ľúto, že nezistil to jej.
Dianine oči vypustili nový príval sĺz pri tejto spomienke. Strávili spolu týždeň, a hoci neboli spolu stále, veľmi jej chýba, doteraz.
Už to je rok, čo sa to stalo.
Otvorila svoje veľké modré oči a predstavila si, že oproti nej sedí niekto. Nejaký muž. S peknými hnedými kučeravými vlasmi a zelenými očami. Tá kombinácia sa jej najviac páčila.
Zrazu pred sebou nejakého muža skutočne uvidela. Ale nemal kučeravé vlasy, ani oči jej obľúbenej farby. Jeho vlasy boli takmer zlaté a oči mali rovnakú farbu ako bezoblačné nebo, bol ako anjel.
Podal jej ruku a pomohol jej vstať.
"Netráp sa viac nad tým, čo bolo, nevrátiš ani nezmeníš. Pozri sa dopredu a hľadaj. Ja ti pomôžem," prehováral k nej.
"Kto si?"
"Prekliaty, ktorý ti má pomôcť."
"Ak nechceš, tak to nerob."
"Musím," hovoril utrápene.
"Len čo budeš šťastná, neuvidíš ma. Taký je môj údel, budem pri tebe, kým sa nezamiluješ."
"Ako ťa mam volať. Hádam nie, Prekliaty?" spýtala sa neznámeho, ku ktorému hneď pocítila sympatie. Pomôže jej, aby bola šťastná, to je jeho práca, jeho prekliatie.
"Pomôžem ti ho nájsť, avšak musím byť stále s tebou, preto budeš musieť chodiť so mnou," povedal skúsene. Koľkým už pomohol, ani zrátať to nevedel a on sám sa ešte nezamiloval, jemu nie je šťastný koniec súdený a nič mu pomôcť nemôže pretože jeho žena bola ochotná zaplatiť smrťou za jeho osud. Spravila nepretrhnuteľnú pečať, už nikdy nebude človek.
"Si skutočný, alebo len moja predstava?" pýtala sa neisto Diana. Priala si, aby sa stretla s Ním, a teraz poznala niekoho, kto ju k nemu dovedie.
Hľadali dlhé mesiace a za ten čas si k sebe vytvorili puto. Nakoniec sa im Borisa podarilo nájsť.
"Je to on, však?" ukazoval Peter na správneho chlapa.
"Áno," zaradovala sa.
"Teraz odídeš?" pýtala sa Prekliateho. Za tú dobu jej prirástol k srdu, pomáhal jej, utešoval ju. Bol pre ňu hmotný, pokiaľ to obaja chceli. Nechcela sa s ním tak rýchlo rozlúčiť.
Peter bol zvyknutý, že pomáha ľudom a hneď od nich aj odíde, pre neho mizivá chvíľa. Však čo je niekoľko mesiacov oproti večnosti?
Z ľudí sa naučil vycítiť, kedy sa skutočne zaľúbia a až vtedy ho kúzlo prepustilo a na niekoľko rokov uvrhlo do tmy.
"Nie, kúzlo ma k tebe prestane viazať až keď sa zamiluješ," vysvetľoval jej pokojne a snažil sa stáť tak, aby ľudom nebolo divné, že sa Diana rozpráva sama zo sebou.
"Ale ja ho milujem," prehlásila pevne. Skutočne tomu verila a vedel to aj on. Ale kúzlo je kúzlo, nedá sa oklamať.
"Chod za ním," pobádal ju, no ona akosi nechcela. Rozmýšľala, či skutočne chce, aby sa zaľúbila.
Vykročila smerom ku svojmu starému priateľovi a dali sa veselo do reči. Nezabudol na ňu a mal ju rád.
Peter splnil jednu časť úlohy a tak im na pár dní doprial súkromie. Bol síce stále pri nej, inak to ani nešlo, ale nepočúval ich rozhovor a nevidel, čo robia. Ani v noci neprišiel, chcel sa od nej postupne odpútať.
Diana sa s Borisom výborne bavila. Stretávali sa každý deň a Dianu začal opäť priťahovať. Asi po týždni sa Peter ukázal a ona mu za všetko poďakovala a vravela, že je šťastná a že dúfa, že nakoniec bude šťastný aj on.
"Tak sa drž, a už nesmúť," naposledy ju objal a zmizol jej z očí.
S Borisom bola šťastná, a mala sa s ním stretnúť opäť. Tentoraz spolu nešli do reštaurácie, ale na diskotéku.
Diana sa dlho upravovala, dala si krátku sukňu a vyzývavé tričko.
Pri dverách sa ozvalo zurčanie zvončeka a ona už pripravená išla otvoriť. Boris mal na sebe pohodlné nohavice a tielko, bolo predsa teplo.
"Sluší ti to," zložil jej poklonu. Ako pravý gentleman jej otvoril dvere a zatvoril ich za ňou.
Na diskotéke sa obaja veľmi dobre zabávali. Po pár pohárikoch sa im však tancovalo ešte lepšie, až to nebolo len o tancovaní.
Uprostred jednej pesničky sa Na Dianu vrhol, dravo prisal svoje pery na tie jej a tlačil ju ku stene. Nakoniec si však on sadol na lavičku a ona sedela na ňom. Túžil po nej tak, ako po žiadnej predtým. Lenže uprostred miestnosti plnej ľudí to nebol najlepší nápad.
Neskoro večer sa vracali domov, bolo šťastie, že nenarazili. Zastavil u nej pred domom, no skôr, ako ráno z neho nevyšiel. Len čo prešiel vchodovými dverami, strhol z Diany tričko a začal jej hladiť celé telo. Ona nezostávala pozadu. Cítila záchvevy elektriky, jej telo po ňom tak veľmi túžilo. Zaviedla ich do spálne a tam sa spolu milovali skoro celú noc. Len čo sa zobudil, elektrika sa vrátila a oni si noc ešte niekoľko krát zopakovali.
Raz sa nejakým spôsobom dozvedela, že má manželku. Presnejšie, videla ich v obchode. Prestala sa s ním rozprávať, no on sa jej stále vypytoval a prosil ju, aby s ním hovorila, že ju miluje a opakoval to stále dookola.
"Prečo si mi potom nepovedal, že máš ženu?"
Pozrel sa na ňu dosť zarazene, netušil, odkiaľ to vedela.
"To nemení nič na fakte, že ťa milujem." Povedal a myslel to vážne, skutočne ju miloval, viac, ako svoju ženu. Lenže tú opustiť nechcel.
"Prečo si mi o nej nepovedal?"
"Pretože potom by si so mnou nebola," povedal prosto.
"Namyslíš, že tak by to bolo lepšie," hnevala sa Diana, mala chuť ho prefackať a jednu facku mu nakoniec skutočne dala.
On ju však chytil za zápästia a pritlačil stene, takže ruky mala vedľa hlavy a nemohla ho udrieť.
"Pusť ma!" kričala no on ju pobozkal. Chvíľu sa bránila, no potom mu podľahla a jej telo začalo proti jej vôli túžiť po tom jeho. A tak ich stretnutie skončilo rovnako, ako všetky prechádzajúce.
Takto to trvalo už pól roka, no Diana chcela, aby sa rozhodol, koho chce. Už sa aj zmierila s faktom, že ona by to byť nemusela, len proste nechcela mať čierne svedomie.
***
Peter vedel, že sa to nestane a vedel, že kúzlo, ktoré ho držalo s Dianou ešte nepoľavilo, ale nechcel jej brániť. Chcel, aby na to prišla sama, nemal dôvod, presviedčať ju o opaku.
Pozoroval ju skoro každý deň a videl, že sa trápi. Lenže si tiež všimol, že si sama nevie pomôcť. Keď to šlo rovnako príliš dlho, zjavil sa jej.
"Diana," privítal ju.
"A.. ahoj," vyjachtala, no vrhla sa mu do náručia.
"Prečo si tu?" pýtala sa.
"Pretože si ešte nenašla svoju lásku," povedal prosto.
"Ale áno," protestovala.
"Priťahuje ťa, ale nemiluješ ho, inak by ma kúzlo pustilo, ale tak sa nestalo."
Snažil sa, aby pochopila.
"Takže, nech sa on rozhodne akokoľvek, nie je pre mňa pravý?"
"Áno," vydýchol a posadil si ju na kolená.
"Prepáč, robím ti len starosti," zavzlykala mu na ramene a on si uvedomil, že aj ona to vie. Vie, že on nie je ten, kto ju má urobiť šťastným.
"Pôjdeme, nájdeme ti toho pravého. Už sa prosím netráp," povedal ľútostivo a utešujúco ju hladil.
"Ďakujem, že si prišiel," povedala ale potom si uvedomila.
"Nemal si na výber."
"Vlastne, splnil som časť, ktorú som splniť mal, len si ty sama nevedela, že pre teba nie je ten pravý a že k nemu cítiš malú lásku, teda, len túžbu," vysvetľoval jej trpezlivo a ju jeho slová hladili. Jeho hlas bol pre ňu liek.
Pozrela sa mu do tváre.
"Aj tak ti ďakujem, predpokladám, že mi nemáš robiť pestúnku, len mi niekoho dohodiť."
Zasmial sa nad mojou myšlienkou.
"Keď už to robiť musím, tak budem poriadne."
Pohladil ju po líci a ona sa usmiala, bolo to príjemné. S ním sa cítila úplne inak, ako s Borisom. On bol citlivý a chápavý. Boris sa niekedy tváril, že ju má len do postele.
"Ešte stále si mi neprezradil svoje meno," napomenula ho. Nevedela, ako ho má oslovovať a to jej vadilo.
"Si prvá, kto sa naň pýta druhý krát."
"A prvá, ktorá ti robí také starosti," dodala trpko.
"Peter." Povedal a anjelsky sa usmial. Takže Peter - pomyslela si Diana - už poznám meno môjho anjela.
Už pól roku boli na cestách, no Dia žiadnu lásku nestretla.
Ležala na posteli, v Peťovom náručí, bolo neskoro v noci a jej sa ešte nechcelo spať.
"Zajtra pokračujeme, ja sa nevzdám," šeptal jej.
Neurčito zamručala a potom otvorila oči, ležala mu takto v náručí celú noc a tak veľmi si zvykla na jeho stálu prítomnosť a neutíchajúcu bdelosť, že si nevedela predstaviť, že ho stratí.
Prekliaty mal podobné myšlienky, ale jeho boli konkrétnejšie. Uvedomil si, že k nej sa priveľmi pripútal. Vedel, že by ju nerád opúšťal, ale chcel pre ňu len to najlepšia a preto jej lásku pomáhal aj naďalej hľadať. Bol si však istý, že to nie je to, čo chce on. Peter sa túžil zbaviť prekliatia a byť obyčajným človekom. Chcel byť s ňou, chcel ju mať po boku ako životnú partnerku. Nechcel byť len prelud.
Na druhý deň sa tiež nikto neukázal a jej anjel začínal mať pocit, že prešli celý svet. Začal sa pýtať sám seba, prečo ju boh trestá. Diana však neprosila boha o lásku, pretože ju už našla a uvedomila si to včera v jednom sne. Zdalo sa jej, ako ho pobozkala a ako cítila, že on je jediný dokonalý.
Nad tým rozmýšľala aj ráno a rozhodla sa. Nevedela však, ako bude reagovať, je len ilúzia, ktorá jej má pomáhať. A čoho sa bála väčšmi, nebola si istá jeho citmi.
Celý deň sa k nemu chovala tak, ako predtým, až večer, keď si ľahla do jeho náručia, sa mu zahľadela do očí.
Robil si o ňu starosti, to videla. Stále si však nebola istá.
"Neboj sa, niekoho nájdeme," povedal jej Peter, ktorý si jej obavy zle vysvetlil.
Naklonila sa k nemu ešte bližšie, teraz bola od jeho pier len centimeter.
Peter sa však neodtiahol. Pohladil ju po líci a pobozkal. Cítil, ako ho ten bozk napĺňa a vedel, že ju miluje.
Ich bozk sa prehlboval a Diana začala cítiť, že sa niečo mení. Akoby sa jej telo začalo rozplývať, avšak Peťa cítila stále rovnako dokonalo, ba ešte lepšie. Cítila ho oveľa intenzívnejšie a ona pochopila, že sa tiež stáva ilúziou. Nevadilo jej to, bude s ním a to bolo pre ňu dôležité.
To, že chcela byť s Petrom spustilo tú premenu. Keď jej to nevadilo, Petra zasiahlo iné kúzlo. Bolo im umožnené žiť, ako ľudia, no nestarli, nejedli a mohli sa zneviditeľnovať, kedy len chceli. Keď boli v podobe ilúzie, videli sa iba navzájom, nik iný ich vidieť nemohol. Tak prežívajú svoju večnosť, chvíľu ako ľudia a občas ako ilúzie. No hlavne, sú spolu.