3. Kapitola
„Napísal som im, že prespíš u kamarátky a že ráno, len čo sa zobudíš im zavoláš. Vraj ťa nutne potrebuje a tak si musela rýchlo ísť a na povolenie si nečakala, lebo si sa im nevedela dovolať,“ oznamoval mi, keď som vošla už prezlečená do obývačky.
„Aké meno si tam dal?“
„Žiadne – taký kreatívny nie som,“ zasmial sa.
Posadila som sa vedľa neho a usmiala sa.
„Dobre. Ďakujem. Ale už by sme mohli ísť. Mŕtva síce úplne nebudem, ale rozhodne to nechcem veľmi riskovať... Aj tak náš príbeh neznie dôveryhodne,“ zamračila som sa.
„Všetko čo nesedí, upravím, neboj sa.“
Potom sme sa rýchlo postavili a išli sme do auta. Ian mal v garáži veľa pekných áut, no ja som vôbec nechápalo, na čo mu sú. A hoci ma to zaujímalo, nepýtala som sa. Možno by poznal, ako sa mi trasie hlas. Aby ste vedeli, nebála som sa reakcie rodičov, verila som mu. Ja som sa obávala svojej budúcnosti...
Aké to bude potom? Aká budem ja? Čo bude s mojou rodinou? Čo som robila, keď som strácala vedomie?
Nedokázala som si ju predstaviť. Budúcnosť myslím.
„Nevrť sa toľko, dopadne to dobre. Skús mi veriť,“ snažil sa ma upokojiť ležérnym úsmevom.
„Ja... nebojím sa, teraz... ti verím. Len, vieš, vravel si... Nechaj to tak... nemôžem... som nervózna, zle sa mi hovorí,“ hovorila som nesúvisle. Ja som bola presne ten typ človeka, ktorý miluje plánovanie. Celý život som si vždy dokonale rozvrhla, všetky povinnosti, peniaze... Teda, to bolo voľakedy. Teraz sa deje niečo, čo nestíham spracovávať ani predvídať. A to znamená, že všetky moje plány budem musieť zrušiť, no nemam ich čím prepísať.
V tom sa mojej ruky dotkla tá jeho. Opatrne ma pohladil po chrbte ruky a potom mi ju chytil a povzbudzujúco stisol.
„Bude to dobré. Doma ti odpoviem na všetko, čo budeš chcieť.“
Znelo to tak pekne z jeho úst. Jeho hlas bol úplne pokojný. Mala by som taká byť aj ja.
Stisk ruky som mu opätovala a on sa zasmial.
„Neboj sa toľko.“ Nevedela som ako, ale zase ma prekukol.
Zvyšok cesty som sa s jeho rukou hrala a on musel šoférovať bez nej. Nezdalo sa však, že by mu to vadilo.
A ani som sa nenazdala a už sme stáli pri mojom dome. Auto sa už zastavilo, no ja som sa stále nemala k tomu vystúpiť.
Uvidím ich ešte niekedy?
Nikdy som sama sebe nepokladala toľko otázok.
Dvere sa zrazu otvorili a v nich stál Ian.
„Ráčite vystúpiť, madam?“ pýtal sa so zvláštnymi iskrami v očiach.
Radšej som neodpovedala a chytila sa jeho ponúkanej ruky, ktorá tú moju nepustila, ani keď sme už stáli pred dverami.
„Nahovorím im, že spolu už dlho chodíme a že ma poznajú. Dovolia nám spolu bývať a keď nie, tak im k takému rozhodnutiu pomôžem,“ oboznámil ma v krátkosti so svojim plánom, zatiaľ čo klopal na dvere.
„Neviem, či...“ začala som, no to už sa dvere otvárali a ja som nechcela budiť podozrenie.
„Ehm, ahoj mami. Prepáč, že som včera tak neohlásene neprišla domov, ale niečo mi do toho prišlo.“
„V poslednom čase sa príliš nechávaš ovplyvňovať! A kto jej toto! Hádam si u neho nespala!“ hnevala sa mama. Potom sa dlhšie zadívala na Iana a ďalej sa už nehnevala, nekričala, dokonca ani nemrkala. Domyslela som si, čo sa deje – používa na ňu svoju schopnosť.
„Ahojte, tak tu ste hrdličky. No poďte ďalej, nestojte vonku,“ jej správanie sa obrátilo o 180 stupňov. Cítila som, ako sa celé moje telo zachvelo. To je pre neho také jednoduché? Tak ľahko mi dokáže obrátiť spomienky i myšlienky hore nohami?
Ian sa tváril nanajvýš pokojne. Zrejme to tak malo byť...
Vzal ma za ruku a viedol ma do domu, keďže si všimol, že zo mňa žiadnu reakciu nedostane.
Išli sme za mojou mamou až do obývačky a tam sme sa ešte dlho rozprávali. Neviem ani poriadne o čom. Bol to... zvláštny rozhovor. Akoby lúčenie.
Potom nás mama nechala n chvíľu samých. Hneď som to využila a otočila som sa na Iana. V hlave som mala snáď milión otázok.
„Zajtra sem ešte prídeme, ale to sa len zbalíš a pôjdeš bývať ku mne. Nesmieme riskovať,“ prehovoril skôr ako ja.
Len som nemo prikývla a snažila sa užiť si tento deň. Bolo to márne. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale bála som sa ho. Čo keď si zmyslí, že sa mu moje myšlienky nepáčia?
Snažila som si takéto hlúposti vyhodiť z hlavy, no to mi zabralo celý deň. A toto bol presne ten dôvod, prečo som si nevychutnávala posledný deň so svojou mamou. A to sa mi takmer stalo osudným.
Vždy, keď sa Ian postavil k odchodu, ja som ho ešte prehovorila, aby sme ostali. Hovorila som mame každú nepodstatnú vec, len aby som oddialila odchod.
Raz sa však postavil a nenechal sa prehovoriť.
„Pozri sa von!“ ukázal prstom za mňa a ja som si všimla tmavnúcu oblohu.
Rýchlo som sa rozlúčila a nasadla som do auta. Cítila som, že aj Ian je mierne napätý a to mi veľmi nepomáhala. Vidieť jeho, ako kŕčovito zviera volant a nohu má takmer na zemi, mi do hlavy vrátilo svoju starú otázku.
Čo robím v noci, keď sa so mnou Ian bojí ostať niekde vonku?
„Neboj sa. Stihneme prísť domov,“ snažil sa ma upokojiť, no nešlo to.
„Boj s časom nevyhráme,“ prehodila som.
„Nie, ale pre nás je čas nepodstatný.“
„Asi nie, keď sa tak ponáhľaš,“ vyčítala som mu to.
Konečne natočil hlavu smerom ku mne a ja som sa mu pohla pozrieť do očí. Áno, bol napätý.
„Všetko pochopíš. Už sme doma,“ vydýchol úľavne.
Už pokojný vystúpil a otvoril mi dvere. Vošla som teda ako prvá a posadila som sa na sedačku.
„Kedy? Kedy to pochopím?“
„Neviem. Premena trvá u každého inak. Tí ľudia, ktorých ovplyvňuje mesiac, sa premieňajú 28 dní. Iný zasa 30 alebo 31. Niekedy to trvá menej. Nedá sa to presne určiť,“ vysvetľoval.
„Takže to, že mi tie divné stavy začali na spln, nič neznamená?“
„Nie, je to síce nezvyčajné, ale môže sa to stať. Nejaká mesačná fáza predsa byť musela,“ usmial sa, no viac som sa už spýtať nestihla. Prišla noc... Deň odišiel a s ním aj môj pojem o realite.